zahoransky

Drahí čitatelia, posledných pár týždňov mediálny priestor na Slovensku podstatným spôsobom naplnila kauza Gorila, presnejšie informácie uverejnené z nejakého spisu pod týmto označením obsahujúce obzvlášť závažné informácie naznačujúce brutálnu korupciu, klientelizmus, rozkrádanie peňazí obyčajných poctivo pracujúcich ľudí z čias druhej dzurindovky, a tak aj ďalšie informácie z tohto obdobia.

Veľmi veľa ľudí sa pýta na otázku či predseda vtedajšej najsilnejšej opozičnej strany bol v konšpiračnom byte v Bratislave alebo nie, a čo tam robil. Prípadne, o čom sa údajne s p. Haščákom rozprávali. Popíjanie koly, rozprávanie sa o politickej situácii na Slovensku, či blábos o počasí určite nie je atraktívne pre mediálnu kampaň. Ja osobne sa pokúsim napísať svoj vlastný názor a vysvetlenie ako to vidím JA. V žiadnom prípade to nie je názor strany.

O čom je spis Gorila? Spis Gorila vo svojej podstate je určitá výpoveď ohľadom procesov a sérii udalosti počas obdobia druhej Dzurindovej vlády, predovšetkým ohľadom predaja elektrární, ohľadom rozvrátenia ANO za aktívnej účasti pána Malchárka, aktivity finančnej skupiny Penta apod. Je to súbor podhodených informácií o ľuďoch z exekutívy a naokolo ovplyvniť procesy týkajúce sa s exekutívou, ohľadom tendrov, kšeftov apod. To čo sa publikovalo je len malý výsek celého súboru informácií. Samozrejme, nikto nie je tak hlúpy aby dal naraz všetko, aby vystrieľal za krátko všetok pušný prach. Mediálne by to raz zarezonovalo a nedalo by sa z toho vytrieskať kapitál na dlhé obdobie.

Keďže SMER bol opozičná strana, SMER nemohol kradnúť a preto priamo spájať SMER s kauzou Gorila proste nejde. Zase nespomenúť SMER by bola taktická mediálna chyba lebo autor výseku nemohol nechať SMER bez pozornosti, aby tým nechal priestor pre rapídny nárast preferencií pre túto stranu z dôvodu obrovského sklamania pravicového voliča. Autor určite nechcel pomáhať SMERu, ale sledoval úplne niečo iné. Autor zámerne nedával na sieť všetko čo má, ale sám vybral čo chce zverejniť a čo nie. Preto nejaké „zdrapy“ musel podhodiť aj ohľadom SMERu aby vznikol dojem a priestor pre propagandu, na podsúvanie že strana nie je čistá pri pohľade na obrie bahno pravice – keď sa kope do pravice aby sa povedalo veď aj SMER niečo, hoci to niečo je úplne bezvýznamné, politicky bezcenné, aby v podvedomí a psychike ľudí sa zbudil falošný dojem že aj SMER niečo zlé. Samozrejme poskytnutie celého spisu, rôznych dokumentov by bol rozsahovo obrovské a ťažko by sa dalo v tom orientovať. Zase nejaké dejepisné informácie by nikoho nezaujímali. Podstatné sú tie informácie ktoré sa nejako týkajú súčasnosti, a to je to najdôležitejšie.

Na druhej strane stoja protesty predovšetkým mladých ľudí ohľadom kauzy Gorila. Treba tu však vidieť zásadný aspekt. Kým samotné protesty sú ľudovým prejavom voči dianiu v súčasnosti, spis Gorila je o 6 či 7 rokov starej minulosti. Mladí ľudia sa búria predovšetkým s ohľadom na sociálne aspekty súčasnosti, keďže nevedia nájsť východiská pre život. Veľmi vysoká nezamestnanosť mladých ľudí (vrátane Bratislavy), cena životných nákladov dramaticky od júla 2010 prudko rástla, zabezpečenie bývania je mimo možností mladých ľudí. Nehovoriac o nákladoch na štúdium apod. Legitímne teda mladí ľudia prejavujú sociálnu nespokojnosť, s ohľadom na svinstvá zo spisu Gorila namietajú že kým v štáte sa šialene rozkrádali peniaze ktoré mohli byť použité na zlepšovanie ich životných príležitostí, teraz oni nemajú na dôstojný život.

Štiepenie a zliepanie na pravici, základ krízy pravice

Ak chceme pochopiť čo sa dialo v tom konšpiračnom byte, musíme sa vrátiť späť do histórie a práve na historických dôležitých momentoch vidieť tie hlavné vodítka pre pochopenie veci. Slovenská pravica, ak je možné niečo také použiť, vychádzala zo zopár prúdov – KDH, oddelená časť z VPN ktorá nešla do HZDS, „odtrhujúci“ politici od Mečiara v roku 1994 a 2002, a maďarské strany (MKDH či Együttélés). Prípadne ad hoc ľudia ktorí sa „zjavili“ a zrazu stratili. V zásade určitá „pevná“ skupina (štruktúra) ľudí na pravici operuje doteraz a medzi nimi sú rôzne vzťahy, ktoré v histórii musíme vnímať, predovšetkým s ohľadom na SDKU, aby sme zistili o čom je vlastne spis Gorila.

Mikuláš Dzurinda či Ivan Mikloš pochádzajú z KDH. V roku 1997 ako je dobre známe krídlo okolo Mikuláša Dzurindu sa so „zaspatím“ vedením KDH v podstate rozišlo (v roku 1996 Mikuláš Dzurinda v pamätných voľbách o post predsedu KDH s Jánom Čarnogurským legendárne prehral), čo mnohí členovia z KDH dodnes nevedia „prehltnúť“. KDH razilo teóriu archaickej konzervatívnej „prokresťanskej“ politiky, ovšem Dzurinda razil pro-liberálnu líniu, s občianskym ekonomickým zameraním. Kým Ján Čarnogurský razil prístup konsolidovanej strany uchádzajúcej sa o dôveru voličov cez svoj vlastný úspech, pri silnej podpore Katolíckej Cirkvi, naproti tomu Mikuláš Dzurinda razil teóriu vytvorenia účelového zlepenca, do boja proti niekomu. Projekt SDK bol prvý projekt zlepenca kedy sa naspájajú všetky možné skupiny „pravičiarov“ proti Mečiarovi aby ho prečíslili. Ján Čarnogurský nebol vôbec nadšený aby do projektu SDK vstúpil, ovšem nechcel vyznieť ako zradca pravice. Zakrátko po voľbách v roku 1998 sa jasne ukázalo že „revolúcia“ sa zmenila na drancovanie Slovenska, rabovačku banditov ktorým išlo z verejného koláča si maximálne odtrhnúť (ukorístiť), začalo megalomanské kradnutie a tu nanovo začína vlastne príbeh kauzy Gorila – privatizácia Slovenských telekomunikácií, SPP, a potom elektrární … pod vedením tých istých ľudí, mega kauzy pána Ľudovíta Černáka (bývalý minister hospodárstva), Gabriel Palacka a tender na tretieho mobilného operátora, braček Mikuláša Dzurindu na železniciach a kauza vláčiky, Kaníkové dotácie pre seba a pod. Politická zmena z roku 1998 priniesla masové vyhadzovanie obyčajných ľudí z práce, rozvrátenie výstavby diaľnic, politické čistky podobné 50rým rokom apod.

Predvolebný podvod SDK zakrátko skrachoval. Mikuláš Dzurinda sa ovšem definitívne rozišiel s KDH a svoj politický osud sa rozhodol riešiť založením SDKÚ, na jednej strane alternatívou ku KDH (v predstave novej modernej tváre pravice) a hlavne ako pro-liberálnu stranu tvrdo pravicového typu. Pri vzniku SDKÚ, marketingovo síce je v názve K ako kresťanské, ako určitý pozostatok k volebnému projektu SDK a minulosti ku KDH, ovšem programovo prakticky nemajú nič spoločné s líniou KDH.

Samozrejme otázka lídra tejto strany SDKU rieši dodnes a obávam sa že tendencia k HZDS je tu jasne viditeľná. Dzurinda i napriek svojej falošnej charizme, vycvičenému rétorickému umeniu žiadne voľby nevyhral a celú sériu volieb jasne prehrával, predovšetkým pamätné prezidentské voľby z roku 2004 keď Eduarda Kukana porazili hneď dvaja výrazní kandidáti zo strany jeho úhlavného odporcu, či prípadne Radičovej prehra z roku 2009 alebo primátorské voľby v bašte pravice Bratislave z roku 2010, a samozrejme pamätná prehra Ivana Mikloša v primárkach s Ivetou Radičovou v roku 2010. Rozdiel medzi Dzurindom a Mečiarom je zásadný. Kým Mečiar pomerne autokraticky viedol stranu, v prípade Dzurindu ide o stranícku ekonomickú štruktúru ktorá to má pevne v rukách.

Bolo každému jasné, že projekt SDK je len volebná zlúčenina ktorá sa zakrátko po nástupe k moci rozletí, teda vrátia sa politici k svojím stranám alebo predčasné voľby. Už vtedy Mikuláš Dzurinda politicky prehral, lebo nedokázal stranícky a hodnotovo zjednotiť ľudí. Hoci krátko na to DÚ či DS sa zlúčili s SDKÚ – kedy dostali ich terajšie meno SDKÚ-DS vrátane legendárneho dlhu a predanej budovy na Medenej ulici, ovšem osamostatnené KDH ako hlavný konkurent na pravici svoj pevný elektorát dokázal udržať po kope, čo inak povedané znamená že v tomto smere Mikuláš Dzurinda politicky prehral tým že nedokázal osloviť týchto voličov, hoci to tak veľmi chcel.

Parlamentné voľby v roku 2002 z hľadiska pravice bolo hlavne súbojom o tvár pravice, či vyhrá krídlo Mikuláša Dzurindu, so všetkými negatívami ktoré spájalo jeho vládu ohľadom korupcie, klientelizmu, drancovania Slovenska, alebo uspeje nový pravicový projekt ANO a jej lídra Pavla Ruska s iným prístupom a pohľadom. Podstatnou otázkou bolo aký výsledok dosiahne vtedy nová strana na ľavici – SMER tretia cesta, respektíve ako dopadne HZDS ktoré bolo pod tvrdým tlakom. K bilbordovačke z roku 2002 sa vyjadrím neskôr s ohľadom na „zradcov“ pravice. Mikuláš Dzurinda vo voľbách nevyhral, ale opäť tesne dokázal vytvoriť nový zlepenec opierajúci sa predovšetkým o silne mobilný elektorát voličov KDH, a počas vlády v rokoch 2002-06 o „odpadlíkov“ z HZDS.

To podstatné ohľadom aj spisu Gorila je, že po voľbách, keď ako je známe Zuzana Martináková nedostala post ministerky práce sociálnych vecí a rodiny, bolo to obsadené karieristom Kaníkom. S Ľudom boli veľmi zlé skúsenosti už z čias Čarnogurského plieniacej vlády z rokov 1990-91, kedy bol Ľudo riaditeľ odboru malej privatizácie a dražieb Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR, čo nebolo nič iné ako šialené holandské podvodné dražby. Keďže ale Martináková razila inú líniu ako plienenie z príjmov štátu, tvrdo ekonomických záujmov určitých skupín podnikateľov, vytrieskávanie osobného profitu z privatizácie, bolo jasné že tu dôjde k tvrdému rozkolu v strane. Podstata sporu spočívala v otázke lídra strany či ním má byť naďalej Mikuláš Dzuridna, ktorý žiadne voľby zreteľne nevyhral, má to byť dominancia jednej mocenskej línie okolo neho – Mikloša, Palacku, Kuceja, Kaníka …, alebo dôjde k reformácii v strane, vrátane nového predsedu. Takto došlo k prvému zásadnému štiepeniu vo vnútri strany. Skupina okolo Ivana Šimka odišla a začala zakladať stranu Slobodné fórum, pričom on sám vo voľbách o predsedu s Martinákovou pamätne prehral. Jeho pokus s Misiou 21 bol slepý výstrel a napokon sa vrátil do KDH. Tento zásadný rozkol je pre spis Gorila dôležité.

Hroziaci stranícky puč v SDKU z roku 2005 a 2006, spis Gorila

Pre oživenie pamäte, od polovice roku 2005 bola koalícia tvorená „torzom“ povolebnej koalície, opierajúci o hlasy utečencov z HZDS, prebehlíkov, a rozvrátenej ANO okolo skupiny Lintnera a Malchárka. Druhá mikiho zlepencová vláda bola neúspešným a veľmi málo obľúbeným projektom vo verejnosti – koncept zlepenca prehral. Výsledkom druhej dzurindovky boli silné animozity medzi stranami a lídrami pravice, predovšetkým medzi KDH a SDKÚ. V každej z týchto strán vďaka animozitám boli silné platformy ktoré chceli zmenu, ktoré so smerovaním nesúhlasili. KDH a SMK opierajúce o vysoko mobilného voliča si začali jasne uvedomovať že môžu vo voľbách podstatne stratiť lebo sa stráca účel a motivácia prečo ísť hlas hodiť do urny keď v globále celá vláda totálne zlyhala. Také KDH muselo nejako zo seba zmyť špinu a zlyhania Vladimíra Palka, Daniela Lipšica či Fronca a prišlo s odpútavkou na nejakú radikálnu katolícku tému vďaka ktorej udrží mobilitu voliča pod kontrolou. Takto prišla zmluva o výhrade vo svedomí, motív ako z pakárny utiecť a farizejsky vyznieť ako „nový“, „čistý“ politik bojujúci za kresťanskú česť a čistotu v politike. Naproti tomu v tom čase na ľavici pod vedením strany SMER-SD a Róberta Fica dokázali nielen zlúčiť strany, členské štruktúry, no predovšetkým elektoráty. Ľavičiari dokázali vytvoriť veľmi silnú dominantnú stranu očistenú od starých ľudí ktorí zlyhali. Dokázali vytvoriť silnú konsolidovanú stranu schopnú naďalej posilňovať dôveru ľudí a v preferenciách stúpať vyššie a vyššie. Základom úspechu ľavičiarov neboli mocenské záujmy štruktúr podobných na pravici, ale programová a hodnotová sila a blízkosť k riešeniu reálnych problémov obyčajných ľudí, tak aj kvalita ľudí ktorých SMER pre seba získal, a tak aj slušné, dôstojné vystupovanie na verejnosti jej predstaviteľov.

Na tomto mieste vráťme sa ešte raz do roku 2002 a k bilbordovačke strany SMER. Áno, v tom roku strana mala suverénne najviac bilbordov pri pohľade na všetky ostatné volebné kampane ktorých sa zúčastnila. Samozrejme hneď sa objavili otázniky koľko taká kampaň stala. Postupne ako sa odkryla pravá tvár pravice na Slovensku, o čo im ide, prirodzene začala pravica strácať obľúbenosť vo verejnosti, vrátane podnikateľov z Bratislavy. Niekedy v roku 2001 sa obrátil na vedenie strany jeden podnikateľ z Bratislavy ktorý vlastní veľmi veľký počet bilbordových stojanov. Bridila sa mu politika Mikiho, lobizmus Palacku, bezhraničná korupcia a klientelizmus, zrada hodnôt a programu sľubované v kampani v roku 1998. Bol úplne znechutený z politiky SDK (resp. SDKÚ) a ponúkol v záujme „odstaviť“ Mikiho že počas volieb v roku 2002 za cenu hrubých nákladov bez zisku prenajme pre stranu všetky svoje stojany na tuším 6 týždňov pred voľbami. Obecne je známe že cena prenájmu pre reklamu je oproti reálnym nákladom na „nalepenie“ mnohonásobne vyššia. Čisté rabaty sú často v stovkách percent, a teda majú veľké marže. Ako je dobre známe väčšina stojanov stála a stojí „načierno“, neplatia prenájmy či dane za pozemok kde stoja, a samozrejme o to viac sa dá z nich „vyryžovať“. Podnikateľ bol ochotný teda za dampingovú cenu pomôcť novej strane aby poslal tlustých hrdzavých hnusných kocúrov do zabudnutia. Samozrejme tento človek so stranou nemal a nemá nič spoločné, nie je člen (ide o tvrdého pravičiara) a žiadne zákazky od strany (či ministrov nominovaných stranou) nikdy nedostal. Bolo to jeho slobodné rozhodnutie a vôľa urobiť dobrý skutok pre Slovensko. Takto strana za veľmi málo peňazí mala veľmi veľa bilbordov. Samozrejme na pravici sa takáto „spolupráca“ od tvrdého pravičiara, podnikateľa, neodpúšťa a preto začal ten zúfalý džihád proti SMERu, o financovaní, o kampani, ktorý tu straší dodnes. Zrada mocných podnikateľov okolo pravice je veľmi dôležitý aspekt ohľadom spisu Gorila.

Vráťme sa späť do roku 2005. So zlou politickou situáciou samozrejme nemohla byť spokojnosť ani v SDKU kde v tej dobe bolo niekoľko prúdov ktoré razili svoj pohľad na vec. Prvou a hlavnou skupinou bola línia Mikloša, Dzurindu, Palacku, Kuceja či Kaníka, ktorá totálne ovládala ekonomický chod strany, jej záujmy, prepojenia apod. Druhá skupina chcela reformu SDKÚ aby prišli noví ľudia a posunula sa pravica dopredu. Treťou skupinou boli snahy marketingovo vytiahnuť Ivetu Radičovú do popredia a „zosadiť“ Mikloša s Dzurindom, aby Radičová bol ten kto bude ťahať preferencie SDKÚ na úroveň nad 20 percent.

Podľa dôverných prieskumov bolo jasné že SMER operuje preferenciami na úrovni 28-31 percent, čím zdvojnásobuje svoj volebný výsledok z roku 2002 a HZDS sa prepadá. Áno, skutočne tu boli snahy vytvoriť kapitál (podľa spisu Gorila údajne 20 miliónov korún) aby vnútorne zničili stranu, teda rozhádalo sa vedenie, nastal personálny konflikt, rozbroj a pod. Podstatná informácia od „špehov“ ovšem bola že SMER je vnútorne mimoriadne stabilný, čo bolo v tŕňom v oku pravicových lobistov lebo plán s rozbitím (trebars ako ANO) nie je možné zrealizovať. Na druhej strane politická korisť na pravici sa jasne ukazovala.

Bol jasný signál že buď tri etablované strany udržia a obsadia pravicového voliča aby hlas neprepadol, alebo vznikne zase nová satelitná strana. Keďže každá z týchto troch strán mala silné vnútorné protichodné frakcie a medzi lídrami bola silná animozita, preferencie reálne ukazovali na malú pravdepodobnosť zostavenia novej pravicovej vlády, tak aj mienkotvorný trend stávajúcich strán vôbec nebol pozitívny, samozrejme silní lobisti s ekonomickým zázemím neboli tak hlúpy aby vrážali svoj obrovský kapitál do neschopných lídrov ktorí nevedia oslovovať voliča, do vyschnutých konárov ktoré chcú stále viac a viac. Samozrejme nemienili dávať peniaze do projektov ktoré vyhorievajú, nevedia predostrieť nové témy či programy, ale prebieha tam iba vnútorný boj o udržanie si svojej moci. Takto im došlo že jediné riešenie je založiť novú stranu ktorá vyplieni progresívne jadro predovšetkým z SDKÚ. Za týmto účelom uvažovali obsadiť časť elektorátu SDKÚ tým že „pretiahnu“ zopár menej mediálne známych ale politicky schopných ľudí v prospech novej strany, keďže mocenská línia Palacku, Kuceja, Mikloša je prakticky nezničiteľná. Už vtedy sa špekulovalo že z KDH odíde Daniel Lipšic v prospech novej strany. Podobne zopár schopných manažérov z „torza“ ANO, niečo kolo Bugára apod.

Z iného pohľadu nie je to nič nové že určitý „puč“ v strane sa ukazuje ako riešenie určitých problémov. Už v roku 1994 k jednému straníckemu puču došlo aby „pravica“ sa dostala k moci. Bolo to vo vtedajšej HZDS a vďaka pučistom a zlému prezidentovi Kováčovi bolo možné „zosadiť“ Mečiara z postu premiéra a tak trištvrte roka ekonomicky rabovať Slovensko. To podstatné na pripomenutie je že tí „pučisti“ boli ľudia zakladajúci strany ako DÚ, časť prešla do DS, spoločná voľba apod. Preto nikoho neprekvapí že riešenie politickej situácie na pravici sa ukazovalo znova v novom puči, v trošku inom šate, za účelom vstúpiť do hry vo voľbách v roku 2006. Kým v prípade volieb v roku 1998 a 2002 podstatným spôsobom v prospech zlepenca pomohla nejaká nová jednorazová strana, v prípade volieb v roku 2006 pri silnej turbulencii vo vnútri pravice bolo vysoko problematické aby satelitná strana na doplnenie k trom stávajúcim sama od seba vznikla. Vzniknúť mohla nová strana ktorá by šla podobnou cestou ako SMER. Ovšem na pravici to znamená, že by starý politický odpad „vytopila“ a potom hlavnú časť pravicovej mapy pre seba ukoristila.

Keďže ovšem sa lobisti nedohodli a nedokázali nájsť silného lídra novej strany do boja proti Dzurindovi, plán s novou stranou a určitým pučom v problematických stávajúcich stranách na pravici zlyhal, nevyšiel, tak nová pravicová strana nevznikla. To je aj zároveň dôvod prečo vo voľbách v roku 2006 sa „objavil“ skrytý tajný volič. V skutočnosti sa jednalo o „uloženie“ hlasov pravicového voliča v prospech SDKÚ z dôvodu menšieho zla, teda, že na pravici nie je iná pro-liberálna pravicová strana. Toto samozrejme dobre prečítal Richard Sulík a v roku 2009 na tom postavil ťaženie na pravici aby v roku 2010 mal 12 percent voličov, aby týchto ukladajúcich voličov pre SDKÚ si ukoristil. Voľne povedané s nadsázkou, to čo chceli zrealizovať lobisti v roku 2005 a 2006 napokon sa určitým spôsobom podarilo „dosiahnuť“ pri projekte SaS, presnejšie pri jeho vzniku. O tom čo robila SaS po júny 2010 je už iná vec.

Samozrejme v opozícii bolo jasné že v podhubí zlepenca sa dejú silné mocenské pohyby a situácia je mimoriadne nestabilná, že prebieha boj mocenských skupín. Spomeňme si na dôležitú obštrukciou zo septembra roku 2005 kedy parlament pár dní nebol uznášania schopný a Fico vtedy povedal že je to žumpa. Informácie o „plienení“ a ukoristení si elektorátov vo vnútri pravicovej mapy zase nebolo možné dokonale utajovať. Zase ak by malo SDKÚ vybuchnúť, tak pre politický systém na Slovensku by to bola mimoriadne nebezpečná explózia ktorá by dunela ďaleko viacej ako novoročný ohňostroj. Samozrejme pri tak vážnej situácii musí v záujme demokratického vývoja politického systému na Slovensku zohrať dôležitú úlohu aj opozícia, vrátane HZDS či SMERu. Zase, ako som vravel, etablované strany ako KDH a SMK museli nájsť fintu ako z pakárny von, aby našli fintu ako sa zrazu „očistiť“ a viazali na sebe svojich voličov. Keďže volič KDH je najviac fanatický a viazaný k svojej strane, a potrebovali sa zbaviť zla napáchaného od Palka na ministerstve vnútra, bolo jasné že iniciatívy sa ujme KDH – ktoré prišlo so zmluvou o výhrade vo svedomí. V skutočnosti bol za tým kalkul pri problémoch vo vnútri SDKÚ odtrhnúť si z koláča, čo práve teraz v súčasnosti Daniel Lipšic vytrvalo robí, a samozrejme Dzurinda to veľmi dobre vie. Preto nedeľňajšia tlačovka, keď Miki je na nej poriadne nervózny, sú jasným dôkazom. Líderstvo KDH na pravici v súčasnosti je vlastne proces ktorý má jasné kontúry už z roku 2006, teda z doby Gorily. Je preto jasne viditeľné prečo Lipšic je dnes najväčší Cattani práve ohľadom Gorily. Politická atraktívna korisť sa mu jasne ukazuje pred očami.

Vráťme sa k spisu Gorila a k tomu konšpiračnému bytu. Po tom ako som napísal predošlé informácie, a začneme znovu čítať to čo je „podsunuté“ v spise Gorila ohľadom politického usporiadania pravicovej mapy, začíname rozumieť o čo tu vlastne išlo a prečo sa tam zjavuje Fico či Határ, ak ovšem je spis pravdivý a nebolo s ním nijako manipulované (čomu ja osobne vôbec neverím). Treba si uvedomiť že máme len maličký výsek z celého spisu – súboru informácií ohľadom mnohých vecí. Poďme ku konšpiračnému bytu. Vo svojej podstate silní lobisti uvedomujúci si zlú politickú situáciu pre pravicu, špekulovali čo urobiť so situáciou keď nejde ani stranu založiť ale zase nemôžu prehrať bank v hre. Takže podstata časti spisu Gorila ohľadom predsedu, ak vôbec je to pravda čo sa tam vraví, je to tam presne zaznamenané a nie sú to bezcenné poznámky nejakého „pisateľa“, tak je to iba neformálna obyčajná súkromná bezvýznamná komunikácia ohľadom riešenia politickej pravicovej mapy čo najviac demokratickou cestou aby nedošlo k radikalizmu, príchodu krajne pravicových demagógov, k nepredvídateľným vášniam v spoločnosti apod. A čo vidíme v súčasnosti?

Takže zhrnuto povedané, nikto zo SMERu nezlyhal a nič neukradol, žiadne peniaze na kampaň Határ nedostal a ani nechcel. Predseda nikoho nepodrazil a ani so žiadnym lobistom nespriadal žiadne kšefty, nič im nedohadzoval ani nesľúbil lebo to nie je jeho štýl práce s prístupu k politike. Ako predseda hovorí – popíjanie koly je úplne nezaujímavé, len nejaký „prívesok“ ktorému netreba venovať pozornosť pri riešení skutočného bahna uvedeného v spise Gorila, lebo ani zďaleka nemá významnosť ako brutalita hriechov zlepencovej pravice. Preto logicky SMER ohľadom spisu Gorila fakt nemá čo povedať.