zahoransky

Mnohí čitatelia prejavili a prejavujú záujem o dobrý a zrozumiteľný článok ohľadom aktuálnych problémov vo svete, o tom prečo stále na nás straší kríza a dlhy. Prečo zlyhávajú monetárne systémy? Prečo sa krajiny zadlžujú a bez dlhov nevedia fungovať? Prečo euro má toľko problémov a ako ich riešiť? Zaiste je dobré aby som na túto tému napísal zrozumiteľné články, aby som čitateľom priblížil aspoň trošku o čo ide – kde je problém, a čo s tým.

V tejto prvej časti predkladám „vymyslený“ príbeh o čínskom zlatníkovi. V ekonómii alebo finančníctve existuje plno príbehov demonštrujúce určitý jav podané v zrozumiteľnej ľudovej forme. Podobne do tejto skupiny patrí aj príbeh o čínskom zlatníkovi demonštrujúci vznik bankoviek, obecného obeživa a prechod od zlatníka (vystavovateľa šekov za úložky zlata) po bankára modernej doby. Je to pekný príbeh v tom, že naraz sa dá ukázať veľa aspektov vo forme „rozprávaného“ príbehu často využívaného na školách pre deti. Kto je skutočným autorom príbehu je podobne ako v ostatných prípadoch často nezistiteľné, keďže tak „zľudoveli“ až dnes už ťažko to ide zistiť. Ako príklad môžem uviesť ukážku z videa na youtube (čas 3:47 – 9:58) – Peniaze ako dlh:

http://www.youtube.com/watch?v=pZvLyU0cqy4

Podobne možno nájsť mnoho ukážok z rôznych zdrojov.

Ako sa stal z čínskeho zlatníka bankár?

V praveku alebo rannom staroveku ľudia nemali peniaze. Obchod prebiehal na princípe výmeny predmet za predmet. Ľudia zamieňali veci za veci lebo boli o nich presvedčení že majú svoju úžitkovú hodnotu. Voľba dobrého pomeru jednej veci k iným odrážala to ako ich navzájom zamieňať. Ovšem tento prístup nebol vôbec jednoduchý – keďže jeden remeselník mohol vyrobiť napríklad šíp, harpúnu alebo luk lepšie, kvalitnejšie ako iný a tým mohol mať väčšiu „cenu“ ako iné. Respektíve zamieňaný tovar mohol byť tak isto rôznej kvality. Stanovenie vhodného adekvátneho pomeru bolo dosť ťažké. Na trhovisku to prebiehalo tak, že kupujúci i predajca sa dohadovali o cene, zjednávali rôzne ponuky, aby dospeli k dohode.

Zlato a striebro bolo príťažlivé, obecne uznávané ako veľmi cenná vec, a dobre sa s ním pracovalo. A tak sa niektoré kultúry stali expertmi na tieto vzácne kovy. Ako napríklad v stredovekej Číne. Zlatníci v nich rozpoznali nielen význam pre umeleckú tvorbu, ale v ďaleko širšom význame – ako univerzálny nástroj na zamieňanie (proti)hodnoty za veci – ako univerzálne obeživo či skôr „platidlo“.

Sprvoti zlatníci obchodovali oveľa jednoduchšie – vyrábaním mincí s presne daným objemom vzácneho kovu – štandardizovanými jednotkami týchto kovov, ktorých hmotnosť a čistota boli overené. Na ochranu svojho zlata potreboval zlatník trezor a stráže. U nás v Európe takýto systém fungoval v podstate po celý stredovek – razili sa známe groše či dukáty.

Čoskoro na zlatníkove dvere klopali spoluobčania a chceli „prenajať“ miesto v jeho trezore na skladovanie vlastných mincí a cenností (šperky, drahokamy …). Jeho trezor bol ďaleko lepšie strážený ako zlato u obyčajných ľudí. Zlatník im začal vydávať šeky na ktorých bolo presne uvedené aký objem zlata si občan uložil do trezora. Prípadne, aký je reprezentovaný objem zlata v minciach ktoré priniesli. Ľudia rýchlo prišli na to ako dobrá vec sú tie šeky. Tieto šeky, ktoré zlatník vydával ako potvrdenky že u neho majú uložené zlato, boli používané a vymieňané na trhoch ako keby to bolo zlato samotné. Onedlho zlatník prenajímal všetko zlato v meste vo svojom trezore, a mal z toho „menší“ príjem pre seba.

Roky plynuli a zlatník spozoroval zaujímavú vec – vkladatelia si chceli vybrať svoje zlato len skutočne zriedka, a nikdy neprišli všetci naraz. Takéto papierové peniaze boli oveľa pohodlnejšie ako ťažké mince. Množstvo mohlo byť ľahko prečítané zo šeku, než namiesto pracného ručného spočítavania zlatých mincí pri každej transakcii alebo ťažkopádne váženie zlata s možnosťou značnej nepresnosti.

Zlatník prišiel na geniálny nápad. Začal požičiavať svoje vlastné zlato a účtoval si z toho úrok. A ako začali byť pohodlné papierové peniaze akceptované, ľudia začali požadovať pôžičky vo forme týchto šekov namiesto skutočného vzácneho kovu. S rozvojom mesta, o pôžičky žiadalo čoraz viac ľudí. Peniaze stále niekto potrebuje pre svoju potrebu či „spotrebu“. Náš zlatník bohatol na úrokoch zo svojho vlastného zlata.

Ovšem zlatníkovi vnuklo do hlavy ešte lepší nápad. Vedel, že veľmi málo jeho veriteľov si niekedy vybralo svoje skutočné zlato. Napadlo ho, že môže ľahko vydávať šeky vo forme pôžičiek na zlato jeho veriteľov – že tak ľahko nikto na to nepríde. Kým budú pôžičky splácané, tak veritelia nemôžu nič zistiť ani o nič prísť – aby zlatník mohol mať omnoho väčší zisk než ako keby požičiaval len svoje vlastné zlato.

Dlhé roky si zlatník užíval výnosy z úrokov na vkladoch ostatných. Zakrátko bol hlavným poskytovateľom pôžičiek v regióne a bol viac a viac bohatý ako iní mešťania či dokonca šľachta. Ovšem vzrástli podozrenia, že zlatník utrácal peniaze svojich vkladateľov na majetok ktorý vlastní. Tí sa spojili a pohrozili, že si vyberú všetko svoje zlato, ak zlatník nevysvetlí pôvod svojho novo nadobudnutého bohatstva. Napriek tomu čo by asi niekto očakával pre zlatníka, táto situácia nebola žiadna katastrofa. Aj napriek určitých faloší týchto machinácií, jeho myšlienka zafungovala. Vkladatelia doteraz nič nestratili. Všetko ich zlato bolo stále bezpečne v zlatníkovom trezore uložené – zlatník operoval pôžičkami iba tým zlatom čo bolo stále uložené v trezore.

Vkladatelia si často nechceli vyberať svoje zlato, ale žiadali od zlatníka, aby im dával podiel zo svojho zisku z pôžičiek vo forme úroku z vkladov ich zlata – veď vďaka práve uloženému a nevyberanému zlatu zlatník tak veľmi zbohatol. A to bol vlastne začiatok bankovníctva. Bankár (bývalý zlatník) platil nízke úroky ľuďom za ich vklady, a tieto peniaze potom požičiaval za vyšší úrok. Rozdiel pokrýval prevádzkové náklady na chod „banky“ a tiež predstavoval jeho zisk. Logika tohto systému bola jednoduchá a zdala sa byť rozumným riešením pre uspokojenie dopytu po pôžičkách. Žiaľ, toto nie je systém akým fungujú banky dnes.

Náš bankár nebol spokojný s výnosmi z úrokov, keďže sa musel deliť so svojimi vkladateľmi. Ako ovšem kráľovstvo expandovalo ďalej a ďalej a Európania na hodvábnej ceste kupovali tovar v Číne, záujem o pôžičky rýchlo rástol. Ovšem zlatníkove možnosti pre pôžičky boli obmedzené množstvom zlata ktoré mali vkladatelia v jeho trezore. A tak zlatník prišiel s ešte geniálnejším nápadom. Vzhľadom na to, že okrem neho nikto iný nevedel čo je v skutočnosti v jeho trezore, mohol vypísať šeky aj na „zlato“, ktoré v jeho trezore vôbec neholo. Pokým ovšem neprídu všetci držitelia šekov naraz a nebudú chcieť skutočné zlato, ako by mohol niekto na tento podvod prísť?

Toto nové kúzlo fungovalo veľmi dobre a bankár veľmi rýchlo ešte viac zbohatol z úrokov zo zlata, ktoré vôbec neexistovalo. Myšlienka, že by bankár jednoducho vytváral peniaze z ničoho, bola proste príliš neuveriteľná. Myšlienka na podvod ľudí dlho nenapadla. Lenže neuveriteľné bohatstvo bankára znova zbudili obrovské podozrenia ľudí. Začali sa šíriť fámy že bankár je podvodník. Naraz sa objavili pred bankárovými dverami niekoľko bohatých veriteľov, aby si vybrali svoje zlato. A klietka sa spustila. Dav veriteľov zaplavil ulicu pred zatvorenou bankou. A beda, bankár nemal dosť zlata a striebra, ktorými by vyplatil papieriky, ktoré im predtým vystavil. Takto nastal masový výber bankových vkladov. Je to presne to, čoho sa desí každý bankár i dnes. Zruinovalo to banku bývalého zlatníka. Nie je prekvapivé, že po celom kraji to narušilo dôveru voči bankárom.

Bankára priviedli pred cisára a pýtali sa ho čo sa stalo. Sudcovia začali ho súdiť za to že vytváral peniaze z ničoho, okrádal ľudí a žiadali aby mu bola odťatá hlava. Na spôsob kradol – odťať. Avšak bankár sa veľmi dobre bránil a vysvetlil o čo tu ide – vzniklo to fámou poškodzujúca jeho povesť a prácu. Cisár pozorne počúval čo vraví bankár. Európania nosia tovar a kupujú hodváb, či iný tovar z Číny a potrebujú mať peniaze a aj pôžičky. Ovšem zlato vkladateľov je v malom pomerne oproti biznisu v jeho regióne či v celej veľkej čínskej ríši. Objem dostupných peňazí je príliš malý keby zostali iba pri zálohe (protihodnote) zlatom. Banky potrebujú ponúkať obrovské objemy peňazí pre obeh v ríši aby prosperovala. Tak ako zlato ručí za peniaze v obehu, v skutočnosti kupovaný či predávaný tovar je zábezpekou za peniaze ktoré boli vydané. Je to ako keby „druhé zlato“ ktoré je uložené v hodnote tovaru. Krach by postihol každú banku keby takáto panika prišla a ľudia by začali vyberať masívne svoje vklady. Až by nakoniec skrachovala celá ríša a vypukla by občianska vojna. Cisár pozorne počúval a zamyslel sa. A tak namiesto sťatia hlavy bankárovi, cisár nariadil aby sa tieto praktiky legalizovali – ovšem prísne regulovali.

Bankári museli podľa Zákona cisára dodržiavať limit určujúci koľko fiktívnych peňazí môžu požičiavať. Napríklad 1g zlata k ďalším fiktívnym papierikom peňazí. Tieto regulácie boli prísne kontrolované neohlásenými inšpekciami. Taktiež sa dohodlo že v prípade masového výberu peňazí (napríklad od majetného šľachtica) z centrálnej banky cisára podporia v prípade núdze miestne banky dodávkou zlata. A až iba v prípade masového výberu vkladov z viacerých bánk naraz by celá bublina praskla a systém by skolaboval.

Tento limit však nebol stále dostačujúci a trebalo aby bol vyšší a vyšší ako hodnota zlata a striebra v trezore u bankára alebo u cisára. Takto sa limit navyšoval až raz si jeden cisár položil otázku ako je možné že objem peňazí v obehu je príliš vysoký a stále za tie isté peniaze sa dá kúpiť čoraz menej a menej – respektíve že za to isté zlato pre zlatníka umelca treba v skutočnosti stále väčšiu hodnotu v papierikoch. Odpoveď však v tej dobe žiaľ nenašiel … 🙂

=== ===

Príbeh o Čínskom zlatníkovi existuje v mnohých verziách. Pre jednoduchosť uvádzam príbeh v tejto forme. Pre doplnenie môžem uviesť ďalšie „verzie“, ktoré príbeh vhodne dopĺňajú:

V čase zakrátko po tom ako zlatník začal vydávať šeky o úložke zlata vo svojom trezore, táto myšlienka sa ľuďom zapáčila a zakrátko aj v iných mestách sa našiel podobný miestny zlatník ktorý vydával podobné papieriky nahrádzajúce skutočné zlato. Zakrátko sa o tomto novom platidle dozvedel aj cisár a uvažoval ako to zaviesť v celej jeho veľkej ríši. Jeho mudrci mu poradili aby definoval jednotný typ šeku ku gramu zlata platný v celej jeho ríši. Ovšem ľudia mohli za ten istý papierik vybrať zlato hocikde v ríši. Zlatníci zakrátko niekde nemuseli mať zlato. Preto cisár vymieňal za šeky zlato z jeho kráľovskej pokladnice – depozitu.

Keďže cisár videl ako bankári na úrokoch podstatne bohatnú, a jeho vedenie vojen stojí veľké peniaze, prišiel na geniálny nápad. Bude aj on požičiavať peniaze (zlato) bankám keď nemajú dosť zlata pre vydávanie nových šekov kvôli limitom, ovšem za nejaký základný úrok. A naopak, ak bude on potrebovať peniaze tak vystaví papierik o dlhu v jeho kráľovskej pokladnici – dnešný dlhopis. Zakrátko v stredovekej Číne vznikol monetárny systém podobný tomu ktorý poznáme dodnes. Pravda je však taká, že kým za posledných 100 rokov zbankrotovalo veľa bánk či štátov v západnom svete, v Stredovekej Číne za dlhé storočia nie sú známe záznamy o nejakom štátnom bankrote.

Čo sú peniaze a ako vznikajú nezaplatiteľné dlhy?

Predstavte si že v v nejakom novom meste by nebola žiadna banka a vznikla by úplne prvá banka. Nech príde do nej prvý občan a vloží do nej 1 000 eur. Banka je povinná z vkladu nutne nechať 10 percent depozit u seba a zvyšných 90 percent môže požičať ďalej. Z 1000 eur môže teda požičať 900 eur.

Nech tých 900 eur požičia prvému záujemcovi o pôžičku ktorý ich uloží na svojom účte pre svoju potrebu. Z týchto peňazí znova banka môže 90 percent požičať a 10 percent si musí nechať, teda 810 eur môže požičať a 90 eur je depozit. A znova nech sa to zopakuje. Môže požičať 729 eur a depozit pre ňu bude 81 eur.

Nech tento proces prebieha stále a stále až napokon môžeme spočítať že, banka bude mať pôvodný depozit pôvodných 1 000 eur, ale v obehu bude 9 000 ďalších „požičaných“ eur. Čo sú zač tých 9 000 eur? Sú to „vyčarované“ peniaze z ničoho.

Keď budú všetci požičané peniaze splácať, tak sa z obehu „stratia“. Ovšem, položme si otázku čo sa stane ak banka bude požičiavať peniaze s úrokom. Napríklad 3 percentá pre každého klienta. Ak ku každému požičanému úveru pripočítame tri percentá úroku a všetci by začali splácať tak zistíme, že na splatenie dlhu 9 000 eur je treba „dodať“ 270 eur ako dlh, ovšem z pôvodne vloženej hodnoty 1 000 eur to je až 27 percent. Na splatenie teda nestačí iba 1 000 eur, ale treba až 1 270 eur. Keby sme sa pozreli na peňažný systém ako celok, na všetky existujúce peniaze na svete, tak v tomto monetárnom systéme nie je dosť peňazí nato, aby sa všetky pôžičky splatili. Museli by sa dať do obehu ďalšie peniaze nato, aby sa splatili staré pôžičky. Ovšem dať nové peniaze do obehu, ako som napísal, je ich vyčarovaním ako nový „dlh“.

Keby banka všetky peniaze len požičiavala a tie by netvorili hodnoty, tak systém by sa zrútil. Do istej miery by to bola pyramídová hra. O tom si však povieme inokedy. To čo sa však deje pri „vytváraní“ či skôr vytláčaní nových peňazí je to, že sa samotné peniaze znehodnocujú čím viac sú nové peniaze v obehu. Dochádza tak k inflácii. Ponaučenie je preto, že peniaze musia tvoriť hodnoty (produkt) ktorý ich kryje, nemôžu len „prázdne“ cirkulovať vo finančnom systéme. Ak fungujú iba ako pôžička na splácanie pôžičiek, dochádza tak k zombie efektu.

Na záver, vráťme sa k príbehu o čínskom zlatníkovi. Ako som už vravel, z historických prameňov nie je známe, aby niekedy v Stredovekej Číne nastal štátny bankrot i napriek tomu, že ich monetárny systém bol veľmi podobný tomu aký máme dnes. Podstata rozdielu bola v tom, že ich „mena“ (šeky, papieriky) boli naviazané na zlato – zlatý štandard. Hoci boli vydávané peniaze cez frakčné bankovníctvo (bol povolený pomer objemu peňazí voči jednotke zlata), stále to bolo kryté cez zlato a produkt ktorý obeživo „kryje“. Žiaľ, podstata virtuálnej dnešnej ekonomiky je v tom, že súčasný systém je postavený na virtuálnych hodnotách finančného systému. Tak sa stáva, že cena za cenné papiere často pri kúpe je vysoká, hoci reálna hodnota krytia reálnym produktom je veľmi nízka. Ak teda vec, ktorú kryje cenný papier padne – praskne bublina, hodnota peňazí vynaložená sa „zlikviduje“. Takto ovšem majitelia papieriku utrpia straty reálnych peňazí lebo nebude nikto ochotný za „tak draho“ ich „papierik“ kúpiť. Ak padne akciový trh (systém), nastane kríza podobne ako sa to stalo v roku 1929 resp. 2008.