zahoransky

Zaiste pokračujem ďalším svojím známym BLOGom na tému v súčasnosti veľmi aktuálnu a reflektovanú, a to téma zdravotníctva. Nie som síce lekár, ani nepracujem v zdravotnej poisťovni, ani v nemocnici, som len rádový pacient, no zaiste je správne aby som sa podelil o svoje názory a hlavne povedal ekonomickú či politickú pravdu o veci, tú pravdu ktorá sa v médiách toľko zamlčuje. Samozrejme ak by som vykúpil nejakému denníku na dva roky inzerciu v novinách a dal 2x ako je ich súčasný sadzobník, tak tieto noviny by mi písali úplne všetko čo by som chcel, trebars že Fico má 150 rokov, Hitler potopil Titanic, Stalin žil v pätnástom storočí a podobné nezmysly. Preto nečudo že sloboda slova a názoru u nás je už dávno len prázdne heslo a nejaký riadok v Ústave, kým v skutočnosti slobodný prístup k informáciám občanov je sťažený cez preplnený mediálny priestor dobre platených propagánd záujmových skupín. Etické kodexy sú zvieracou kazajkou pre „slobodných“ novinárov – veď keď sa ti nepáči tak na tvoje miesto je ďalších 10 vo výberovom konaní … 🙂

Mojím cieľom je otvárať oči ľuďom, povedať pravdu a vysvetliť o čo ide, čo je problém a čo sa reálne dá realizovať, dosiahnuť. Zbaviť tému od manipulácie a propagánd. Ja som nikdy nepísal svoje názory podľa manuálov, hoci niektorým pravicovým agitátorom chodia snáď každý týždeň. Tak isto ja by som nikdy nezobral peniaze za agitáciu lebo mi to príde ako platiť svojej manželke za sex 🙂 Samozrejme iba bezplatný je kvalitný, lebo je z lásky. Ovšem o financovaní poniektorých pravicových agitátorov sa to naozaj nedá ani v najmenšom povedať. Poniektorí mi pripádajú ako keby to robili na veľmi lukratívnu živnosť. Poďme radšej k problematike zdravotníctva a začnime s makroekonomickým pohľadom.

Prečo systém zdravotníctva bol, je a bude podstatne deficitný?

Po revolúcii v roku 1989 a začatím procesu transformácie ekonomiky od orientácie na socialistický svet Varšavskej zmluvy k presadeniu sa na západných trhoch, snahe integrácie sa do Európskych štruktúr, prichádzalo sa na potrebu transformácie verejných služieb od „blahobitného“ socializmu k systému sociálnej solidarity a spoločenskej zodpovednosti za verejné služby. Celý proces na Slovensku začal po vzniku Slovenska v roku 1993 a predovšetkým za vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1994 – 1998. Mečiar naozaj dokázal úspešne prvotné transformačné kroky vykonať, systém naštartovať, dostať do chodu a udržať ho v stabilnom stave, s ako takou kvalitou. Samozrejme jeho politické prešľapy neprehliadam, len hovorím čo skutočne dosiahla jeho vláda.

Vstupom do Európskej Únie, neskôr do eurozóny to s ohľadom na zdravotníctvo znamenalo a znamená že platíme v zásade to isté za lieky, medicínske stroje, zdravotné pomôcky, za implantáty či protézy, za IT, za rôzne špecializované nemocničné služby … to isté ako krajiny Západnej Európy. Ak stojí niečo vo Francúzku, Taliansku, Anglicku či Írsku 100 eur tak sotva môžeme čakať že pre Slovensko to predajú za 50 eur. Ovšem príjmová stránka zo zdravotných odvodov, predovšetkým z platov zamestnancov resp. odvodov živnostníkov je iba zlomok toho ako v Nemecku, Francúzku, Anglicku či Belgicku, reálne priemerné platy sú u nás iba zlomok z toho čo na Západe, nutne teda dochádza k tomu že zdravotníctvo musí byť z princípu veci v deficite. Nedá sa z makroekonomického princípu dosiahnuť aby bolo zdravotníctvo z vlastných zdrojov v pluse. Inak povedané – objem ročného HDP Slovenska na jedného občana pri objeme peňazí vynaloženého na zdravotníctvo je iba zlomok toho ako na Západe, kým samozrejme reálna nákladová potreba na ako taký chod je podstatne vyšší.

Racionálna a relevantná otázka teda znie koľko, v akom rozsahu, akou formou má štát dofinancovávať tento životne dôležitý sektor, aby bolo garantované pre obyčajných ľudí s nízkym príjmom (a predovšetkým poistencom štátu) ako taká akceptovateľná dostupnosť zdravotníckych služieb, úroveň a kvalita poskytovaných služieb, úroveň poskytovaného štandardu a pod.

Podstatným nástrojom ktorý má štát v rukách ohľadom príjmovej stránky do systému zdravotníctva je to že môže upravovať výšku percent príspevku za svojho poistenca, čo sú deti, invalidi, dôchodcovia, štátny zamestnanci, vojaci, policajti, učitelia a pod. Keďže týchto ľudí je viac než polovica obyvateľov, je to zásadná zložka príjmu do systému ako takého. Hádka teda o výšku percent je teda zásadná otázka toho koľko je štát schopný dieru zaplátať. Na druhej strane koľko si môže dovoliť dofinancovať rezort tak aby sme mali zdravé verejné financie, teda nebolo to na úkor neúmerného zadlžovania.

Kúpna sila ľudí na Slovensku je ovšem slabá, takže obyčajný človek z malého príjmu nemá šancu si sám vyfinancovať ani bežnú či nákladnejšiu liečbu, a to i pri mnohých bežných diagnózach. Uhol pohľadu je však v tom čo je základ, štandard ktorý má byť každému poskytnutý a čo je nadštandard, aby sa financovania toho štát v maximálnej miere zbavil, ovšem na ťarchu pacienta. To ovšem hovorí o tom čo nebude dostupné pre horšie zarábajúcich ľudí, dôchodcov, invalidov, rodiny s malými deťmi a pod.

Do systému zdravotníctva nepatria len finančné skupiny (ako si to myslia podaktorí pravičiari), ale je to systém nemocníc, poisťovní, sanatórií, rehabilitačné centrá, pracoviská jednodňovej medicíny, ambulantní lekári, ošetrovatelia a sestričky, dodávatelia liekov, služieb, prístrojov a nástrojov, medicínsky výskum a akademická obec. Každá z týchto zložiek zohráva svoju dôležitú úlohu pre fungovanie systému ako takého. Ovšem reálnymi peniazmi v zdravotníctve operuje iba štát cez rozpočet, potom zdravotné poisťovne, eurofondy, dodávatelia zdravotníckych produktov, banky či finančné skupiny vlastniace rôzne subjekty v zdravotníctve. Z celého systému čistý zisk si môžu odseknúť alebo odobrať iba finančné skupiny a dodávatelia zdravotníckych produktov, keďže štát ako taký nedokáže byť v pluse, čo som už tu vysvetlil.

Keďže systém ako celok je deficitný, otázka znie či má štát mať regulačnú funkciu toku peňazí v systéme alebo nie, respektíve do akej miery. Nezodpovedná neoliberálna privatizácia alebo nekontrolovateľné davové povolenie vstupu súkromných subjektov do zdravotníctva z čias dvoch Dzurindových vlád spôsobili že tieto obchodné spoločnosti vôbec nemajú záujem o kvalitu a dostupnosť zdravotníctych služieb ale iba o svoj čistý zisk. Obchodná spoločnosť Penta nevznikla za účelom solidárneho charitného poskytovania zdravotníckych služieb, Penta nie je Červený kríž. Penta je obchodná spoločnosť ktorá vznikla za účelom zisku a robenia takých obchodných aktivít aby maximalizovala svoj profit, ktorý si následne odoberú jej majitelia vo forme dividend pre svoju osobnú potrebu. Inými slovami to znamená, že Dzurindová vláda otvorila kohútiky pre odčerpávanie peňazí zo systému pre zisk už v tak citeľne deficitnom systéme.

Zhrnuto povedané, každá vláda po revolúcii, a každá vláda ktorá príde na Slovensku k moci najbližších 10-20 rokov bude musieť riešiť základnú dilemu ako zo strany štátu vyrovnať financovanie v systéme zdravotníctva tak aby ľudia dostali slušnú zdravotnú starostlivosť a štát sa pri tom neúmerne nezadlžoval. Ak bude na Slovensku dlhodobo prorastová tendencia, rast HDP bude dlhodobo okolo štyroch percent, rast reálnych platov bude aspoň dve percentá, bude to základ toho aby nutná potreba dofinancovania základu pre chod systému sa zmenšoval, a tak sa otváral priestor pre zvyšovanie kvality a štandardu služieb známe z krajín Západnej Európy.

Problém súčasného vnútorného financovania zdravotníctva teda nebol a nie je plytvanie, hoci zlepencoví pravicoví táraji to opakujú dokola a dokola, ale v tom že je tu priveľa subjektov ktoré si odsekávajú zisk na úkor deficitu tých subjektov v systéme ktoré reálne mať zisk nemôžu, sú realizátormi kontrahovaných lekárskych úkonov. To zakladá problém platového ohodnotenia lekárov, sestier, sanitárov a ďalších zamestnancov v zdravotníctve. Dôvod prečo teda lekári či sestry štrajkujú je v tom že sociálna otázka, problematika ľudských zdrojov a vyfinancovania výkonov ich práce, bola nedostatočne riešená od revolúcie, no predovšetkým v čase lajdáckeho neolibárlneho otvorenia systému pre súkromný kapitál, nezodpovedný a ľahkovážny predaj polikliník, oblastných nemocníc a pod.

Prečo sú oblastné nemocnice a polikliniky v pozitívnych číslach? Prečo krajské a univerzitné nemocnice to nedokážu?

Poďme sa pozrieť na nemocnice a na propagandistický blud o pozitívnom financovaní niektorých oblastných nemocníc. Vec sa má tak, že oblastné nemocnice a polikliniky preto majú pozitívnu bilanciu lebo liečia, poskytujú zdravotnícke služby pre také diagnózy a prípady, ktoré sú ekonomicky atraktívne, lukratívne, kde príspevok poisťovne je ako tak dostačujúci, kde výber z ostatných služieb a poplatkov z nich umožňuje pozitívny výsledok. Tak isto môžu mať ďaleko širší a ekonomicky atraktívny súbor služieb garantujúci pozitívny ekonomický výsledok, či už sa pozrieme na zubárov, očiarov (spojené s očnou optikou), alerkológov, gynekológov, psychológov či psychiatrov a pod. Tieto nemocnice či polikliniky poskytujú tie najlukratívnejšie služby, ovšem to podstatné, tie najnáročnejšie operácie, a zákroky, tá najnákladnejšia liečba sa u nich neuskutočňuje, posúva sa pacient do krajských a univerzitných nemocníc. Teda z koláča si odhryznú hrozienka a zbytok nechajú na štát, teda na štátne nemocnice. Preto nemožno porovnávať, sú to dve totálne odlišné prípady. Predať oblastné nemocnice s poliklinikami bolo veľmi hlúpe rozhodnutie z toho ohľadu že neriešil systém ako celok – odobrali za zlaté zrnká z piesku a zbytok sa nechal na pospas financovania štátu. Tým pádom vnútorná solidarita medzi ekonomicky atraktívnymi oddeleniami či nemocničnými organizáciami s tými ktoré lukratívne a atraktívne objektívne nedokážu byť, táto solidarita sa úplne stratila. Štát teda o to viac musí cez svoj rozpočet dofinancovávať tieto ťažko ziskové nemocnice aby poskytovali ako takú kvalitu služieb a dostupnosť zdravotníckej starostlivosti pre tie najnáročnejšie prípady, úrazy, ťažké choroby, dlhodobo chorých, liečbu nádorov a pod. Asi nikoho neprekvapím keď poviem že zlý ekonóm Mikloš je ten istý politik ktorý urobil takú istú hlúpu chybu pri dôchodkovom systéme opäť. Ale o tom inokedy.

Na záver, dúfam že som čitateľom aspoň trochu ukázal a vysvetlil prečo zdravotníctvo nedokáže byť u nás v pozitívnych číslach, prečo bolo, je a bude deficitné. Samozrejme, rozsah textu je tak veľký že nie je možné vec podať na jeden článok. Hoci už teraz sú moje BLOGy veľmi dlhé, tak zaiste bolo potrebné vec rozdeliť na viac častí aby som postupne vysvetlil ľuďom o čo tu ide, čo je problém a prečo prístup zlepencovej vlády je zlý, deštruktívny, prečo lekári a sestry sa búria. Prečo transformácia nemocníc je gigantický podvod, zotročovanie, prečo občan má to tvrdo odmietnuť. Mojím cieľom je teda otvárať ľuďom oči aby sa nenechali hlúpo oklamať na falošné predvolebné sľuby a nezmyselné propagandy. Manipulátori a demagógovia, tučne platení zo záujmových skupín majúce silný záujem privatizovať, a teda vytrieskávať zisk zo systému, zámerne nehovoria celú pravdu ale iba časť, malý populistický úlomok aby oklamali voliča. Ja vykladám fakty tak ako sa majú a nehrám s čitateľom žiadnu podvodnú hru. Agitátori strany SMER-SD hovoria celú pravdu, chcú otvárať ľuďom oči aby Slovensko napredovalo, aby verejné služby pre obyčajných ľudí mali rozumnú kvalitu a tak aj dostupnosť. Verím že sa mi tento cieľ podarilo naplniť.