zahoransky

Podobne ako prvý príspevok je zhrnutím viacero samostatných starých BLOGov, zaiste pokračujem druhou časťou ohľadom problematiky LGBT. Bolo a je naozaj najťažšie začať, ako napísať nejaký rozumný text aby na jednej strane bol nekonfliktný, nikoho neurážal, bola napísaná nejaká racionálna informácia, rozumnou formou priblížené o čo tu ide a prispelo to k lepšiemu pochopeniu a spolunažívaniu. Zaiste, v priehľadnej a dĺžkou textu akceptovateľnej forme. V reakciách na Facebooku od priateľov často znelo o forme prezentácie sa LGBT samotných. Keďže nie som LGBT osoba, mňa sa táto téma ani tak netýka a mojou úlohou je skôr povedať ako to vnímam z pohľadu sociálnej demokracie, čo môže prospešné ponúknuť sociálna demokracia v oblasti sociálnej či spoločenskej integrácie LGBT osôb.

Podobne ako nikto už dnes nemá predsudky k zdravotne postihnutým, k vozičkárom, k nevidiacim, k chorým, k starým ľuďom, k bielovlasým, k vyšším mužom, k nižším ženám, k vzdelaným ľuďom …, tak zaiste musíme aj u nás vykročiť z tmy, z hmly nevedomostí a zbytočných predsudkov. Je naozaj potrebné dôstojne a kultivovane pochopiť LGBT občanov, normálne pochopiť ich inakosť, trošku iné usporiadanie si životných partnerstiev, no rovnako na druhej strane právom musíme klásť na nich aj nároky, povinnosti, záväzky a požiadavky na zodpovednosť voči spoločnosti. Je málo len chcieť z ich strany, dávať musia obe strany. Prvú časť som zakončil podnetom, aby sme namiesto nadávok, urážok, nenávisti hľadali cesty dôstojného spolužitia a dialógu, pri plnom rešpektovaní sociálnych či spoločenských pravidiel správania sa v modernej spoločnosti.

Áno, nadávky či spoločenský odpor si naozaj zaslúžia ľudia ktorých som nazval v predošlom príspevku ako buzeranti, protivní ľudia ktorí strpčujú život ostatným ľuďom svojím vnucovaním sa pod pláštikom rešpektovania ich „inakosti“. Sú to ľudia ktorým nejde o to aby sa integrovali do spoločnosti, plnili spoločenské úlohy, ale iritovali iných, provokovali a zviditeľňovali sa správaním pohoršujúce iných ľudí. Ako som vravel táto skupina ľudí ma vôbec nezaujíma, nič pre nich nemám a určite je pre nich zbytočné čítať tento text.

V praktickom živote predstavte si dve situácie. Povedzme si odpoveď na otázku, aký je rozdiel medzi tým že nás pozdraví sused Fero ktorý má svoju ženu, a úplne rovnako nás pozdraví sused Fero ktorý má priateľa? Aký rozdiel je medzi tým že sused Fero čo má ženu vám pomôže zo zaseknutého výťahu, alebo, keď vám rovnako pomôže zo zaseknutého výťahu Fero čo má priateľa? Alebo aký je rozdiel medzi tým keď Fero má krásny, zodpovedný a usporiadaný vzťah so ženou, a prípadom keď presne tak isto má nejaký Fero krásny, zodpovedný a usporiadaný vzťah s jeho partnerom? Je to o ľuďoch a nie o inakosti.

Kedy človek zistí že je LGBT?

Biologický vývoj človeka predstavuje súbor vývinových fáz, od narodenia až po smrť. To, že niekto je gay, lezba, transsexuál alebo bisexuál nezistí vo veku 50 rokov, po stroskotaní troch manželstiev, ale zistí v čase puberty, reálne vo veku bežne od 14-21 rokov. Tak isto už od rannej puberty sa prejavuje odlišnosť v citovom prístupe gaya k ženám. Mnohí ľudia si myslia že LG pri hľadaní partnera obťažujú normálnych ľudí rovnakého pohlavia. Spravidla tomu tak nie je, takíto ľudia si samy iniciatívne hľadajú vo svojom prostredí podobných ľudí a majú záujem o nadviazanie priateľstva s nimi. Vôbec nie je pravda že povolenie registrovaných partnerstiev bude znamenať obťažovanie lezieb normálne ženy a pod.

Človek sa nemôže stať raz heterosexuálom a potom homosexuálom, potom transsexuálom, a nakoniec povedzme bisexuálom. Človek môže byť len jedna z týchto možností a to na celý život, bez možnosti „zmeny“. Z právneho hľadiska je určenie sexuálnej orientácie, teda či ide o LGBT osobu alebo nie, na osobnom slobodnom prehlásení, ovšem očakáva sa vysoký stupeň osobnej zodpovednosti pri tom. Práve buzeranti sú tí ktorí robia LGBT hanbu tým že „prezliekajú“ svoju orientáciu podľa toho čo im práve vyhovuje byť. Čiže ak niekto zistí v puberte že je gay tak určite si nehľadá ženu do manželstva lebo jej nedokáže prejavovať takú citovú lásku a puto ako heterosexuálny muž. Gay je teda človek ktorý si nedokáže a nechce (na svoju česť a svedomie) založiť tradičné manželstvo. Inak povedané, gay alebo lezba si nikdy klasické manželstvo nezaloží, tak aj klasické manželstvá ani neovplyvňuje – nezasahuje do nich ale chce si usporiadať životné partnerstvo iným spôsobom.

Poďme sa pozrieť na otázku početnosti LGBT osôb v populácii. Obecne je známe že sa tu jedná o minoritnú skupinu občanov s pomerne malým zastúpením – rádovo dvoch percent z populácie mužov sú gayovia, podobne zhruba dve percentá žien sú lezby. V prípade transsexuálov sa jedná o veľmi zriedkavú skupinu ľudí, reálne zhruba jedna z 10 000 osôb. Podobne je tomu v prípade bisexuálov. LGBT ľudia existovali tak v staroveku, stredoveku a tak aj v súčasnosti. Odhaduje sa že relatívna početnosť bola zhruba rovnaká, čiže nedochádzalo k významným odchýlkam. Podstatný rozdiel je v tom že v súčasnosti dochádza k spoločenskému uvedomeniu a povedomiu o LGBT na základe vedeckého poznania. Je však objektívne pravdou že komunite LGBT osôb robia hanbu (zlú prezentáciu v spoločnosti) buzeranti – hnusní zlí ľudia ktorí problematiku a špecifickosť nechutne zneužívajú na svoj personálny exhibicionizmus, na iritovanie iných ľudí.

Je sociálna integrácia LGBT v rozpore s konzervatívnymi hodnotami vzťahov? Je akceptovanie LGBT prejavom (neo)liberalizmu vo vzťahoch?

Po prečítaní prvej časti som postrehol myšlienku pre vysvetlenie súvisu ohľadom sociálnej integrácie LGBT v aspekte konzervatívnych či liberálnych hodnôt vzťahov.

Tradičné (kresťanské) konzervatívne partnerské vzťahy sa vyznačujú hlbokým dlhodobým (celoživotným) putom dvoch partnerov s vysokým dôrazom na vernosť, pokornosť, úctivosť, odovzdanosť, dôvernosť, empatiu, oddanosť za „všetkých“ okolností – v bohatstve i chudobe, chorobe i zdraví, radostiach i starostiach, oporou pri rôznych životných situáciách.

Bežné (neo)liberálne vzťahy sa vyznačujú otvorenosťou a slobodnosťou vo vzťahu, vernosťou a odovzdanosťou pokiaľ puto neoslabí, slobodnosťou k riešeniu životných situácií, slobodnosťou k hodnote partnerského vzťahu, slobodnosťou k výberu či realizácii životných priorít, slobodnosťou k zotrvaniu v partnerskom vzťahu či k zmene partnera, slobodnosťou k tráveniu spoločného či samostatného času partnerov a pod.

Téma sociálnej integrácie LGBT nie je témou liberálov a liberálnej politiky, uvoľňovania hodnôt vzťahov v prospech (neo)liberálnej slobody. Dvaja LGBT si môžu založiť vzťah tak na konzervatívnych, tak aj na liberálnych hodnotách, je to čisto na ich výbere. O integráciu práv LGBT, na princípe sociálnej integrácie, sa v maximálnej miere zaslúžili v Európe práve sociálny demokrati, odborové organizácie, často ovšem pri podpore proliberálnych či moderne zmýšľajúcich politikov – čiže zďaleka nie je pravda že je to doména liberálov.

Ak sa na túto vec pozrieme z pohľadu „konzervatívcov“ z KDH, tak je to naozaj paradox. Kým v prípade liberalizácie hodnôt vzťahov nepodnikajú prakticky žiadne (osvetové či legislatívne) aktivity proti týmto trendom, v prípade LGBT majú tak obrovské neprekonateľné výhrady, často spájajúce s kontextom kresťanského presvedčenia. Je to absurdné, lebo skoro všetky Cirkvi problematiku LGBT majú dôstojne a uspokojivo vyriešenú (v tichosti, bez hunbungu) a tak isto tu nejde o žiaden konflikt s vieroukou, s Bibliou, ide len o lepšie pochopenie textu Písma s ohľadom na vedecké poznanie 21. storočia. Prečo KDH nepresadzuje povolenie sociálnej integrácie práv LGBT na princípe dôsledného plnenia tradičných konzervatívnych hodnôt samotného vzťahu? Sociálna náuka Cirkvi je kľúčovým dokumentom teológie, jedno Evanjelium sa odkazuje k sociálnemu cíteniu, prečo sa toho KDH nedrží? To sú otázky na ktoré sotva sa niekedy dozvieme relevantnú odpoveď.

Aký je rozdiel medzi registrovaným partnerstvom a zmluvou o spolužití podpísanou pred notárom?

Dostávame sa tak asi k najznámejšej téme ohľadom LGBT občanov, ich požiadavke k právnej možnosti na Slovensku usporiadania si životných partnerstiev – teda ohľadom registrovaných partnerstiev. Skôr ako môžem povedať niečo racionálne treba rozlíšiť aký je rozdiel medzi zmluvou o spolunažívaní dvoch ľudí podpísanú pred notárom a právnou normou o registrovanom partnerstve. Ak správne pochopíme tento aspekt, tak isto rôzne životné situácie partnerského spolužitia, tak odpoveď iste bude podstatne jednoduchšia a bude si ju vedieť dať každý racionálne uvažujúci čitateľ sám.

Pred notárom je možné podpísať „akúkoľvek“ zmluvu, trebars o predaji či prevode domu, testament, nájomnú zmluvu, predmanželské zmluvy apod. Technicky právne je možné už v súčasnosti pred notárom uzavrieť právne spoločné partnerstvo – o spolužití dvoch ľudí na určitom mieste, za určitých podmienok užívania spoločných vecí domácnosti, spôsobu vychádzania a správania sa apod.

Registrované partnerstvo je všeobecná právna norma umožňujúca dvom osobám za Zákonom stanovených podmienok uzatvoriť spoločný životný partnerský vzťah za Zákonom daných pravidiel, vrátane záväzkov, povinností a zodpovednosti vo vzťahu, možností a spôsobov riešenia životných situácií a pod. Na jednej strane sa pozeráme na registrované partnerstvo ako na „štandardizovanú“ a zjednotenú formu oproti notárskym zmluvám, no predovšetkým na registrované partnerstvá sa pozeráme ako na možnosť dôležitého spoločenského aktu, pri ktorom pred svedkami, zástupcami rodín partnerov, pri úradných (Cirkevných) náležitostiach si dvaja ľudia vyjadria hlbokú citovú náklonnosť, prejavia čestné slobodné verejné prehlásenie o zodpovednom usporiadaní si osobného partnerského vzťahu, uzatvorením životného záväzného partnerského vzťahu.

Rozdiel medzi právnou zmluvou uzavretou u notára a spoločenským právnym aktom usporiadania životného partnerstva je predovšetkým v tom že dvaja partneri prejavujú citové puto medzi nimi prejaviť spoločensky dôstojnou a zodpovednou formou pred svedkami, blízkymi ľuďmi ktorých si vážia a ku ktorým prejavujú hlbokú úctu (predovšetkým k rodičom a blízkej rodine), je vyvrcholením úsilia o spoločné dôstojné spoločensky zodpovedné spolužitie, je emocionálnym a citovým hlbokým prejavom oddanosti a odovzdanosti medzi partnermi, je hlavným sľubom plnenia najzodpovednejších partnerských záväzkov, povinností a úloh aké sa na sociálne a spoločensky zodpovedný vzťah kladú. Právna zmluva pred notárom je nedôstojným aktom pri tak vážnom rozhodnutí ako je prijímanie záväzku o životnom partnerstve dvoch osôb. Tak isto z hľadiska právnej stability forma riešenia cez „ad hoc“ právne zmluvy je často v praxi problematická a riziková forma, kým registrované partnerstvo na Zákonnom základe je štandardizovaná právne ucelená, stabilná, koncepčne a metodicky pozorne formulovaná právna norma.

Jeden z dôvodov prečo je problém v diskusii ohľadom registrovaných partnerstiev LGBT, odhliadnúc od častej absencie vedomostí či správnych informácií, je možno ako v príklade ktorý tu uvádzam. Predstavme si že nemali by sme inštitút manželstva pre heterosexuálne páry (klasické manželstvá) vôbec a začalo by sa o ňom rozprávať. Má plnú pravdu skupina ľudí ktorá hlása že inštitút manželstva je zlé prijímať vzhľadom na rozvodovosť, vzhľadom na početné deštruktívne vzťahy, domáce násilie a pod. Ovšem opodstatnenosť právneho inštitútu manželstva nikto s týmito argumentmi reálne nespochybňuje, nakoľko poukazuje sa na fakt že sa vždy jedná o konkrétnych ľudí ktorí do manželstva vstupujú – rovnako môžu vstúpiť dobrí ľudia a tak aj zlí ľudia. Dobrí ľudia robia dobré meno inštitútu manželstva, zlí ľudia hanbu. Kým v prípade manželstva heterosexuálnych párov ide o akt známy a zaužívaný tisíce rokov, v prípade LGBT ohľadom registrovaných partnerstiev k tomu dochádza v čase posledných 20-30 rokov, postupne ako rástlo povedomie o veci.

Ako som už v texte vravel, gay či lezba je človek ktorý si nedokáže a nechce (na svoju česť a svedomie) založiť klasické manželstvo. Inak povedané, gay alebo lezba si nikdy klasické manželstvo nezaloží a teda klasické manželstvá ani ničím nikdy neovplyvňuje. Ide o samostatnú skupinu ľudí ktorá si chce podobným, analogickým, spôsobom usporiadať životné partnerstvo so všetkými záväzkami a povinnosťami aké sa na partnerské vzťahy kladú. Ak sa teda príjme registrované partnerstvo ničím sa klasické manželstvá neovplyvnia, nezasiahne sa do nich, len sa doplní právna možnosť pre LGBT občanov. V praxi z dôvodu malého povedomia či nevedomosti často dochádza k tomu že LG sú nútení vo svojom prostredí vstupovať do klasických manželstiev ktoré spravidla končia nešťastne – rozvodom. Toto riešenie je naozaj to najhoršie riešenie, lebo sa zakladá nešťastný partnerský vzťah, často bez lásky. Osobne sa teda priklaniam k tomu aby LGBT občania mali určitú právnu možnosť pre zodpovedné usporiadanie si svojich životných partnerstiev pre nich prirodzenou cestou, ovšem pri rozumnej a spoločensky zodpovednej forme.

Ovšem tak ako hovorím o právnej možnosti pre usporiadanie si životných partnerstiev pre LGBT, musíme povedať aj to B. Naproti tomu stoja buzeranti rozprávajúci o práve na „registrované partnerstvá“, spravidla na (neo)liberálnom základe prístupu k vzťahom, ktorým v skutočnosti nejde o vytvorenie zodpovedného vzťahu, ale o iné pohnútky vstupovať do partnerského vzťahu. Najcitlivejší problém z hľadiska spoločnosti je, že z hľadiska práva nie je možné rozlíšiť v Zákone registrované partnerstvo pre slušných a zodpovedných LGBT od buzerantov, ovšem je to rovnaká situácia ako nie je možné zo Zákona rozlíšiť uzatvorenie klasického manželstva pre zodpovednú dvojicu od tej nezodpovednej. Je to vždy o ľuďoch, a o plnej zodpovednosti páru ktorý chce do manželstva vstupovať.

Citlivé otázky ohľadom registrovaných partnerstiev

Ak teda máme povedať len či sme ZA alebo PROTI registrovaným partnerstvám, tak je to málo. Je potrebné hovoriť o tom čo má a čo nemá byť obsahom Zákona, normy stanovujúca pravidlá a povinnosti pre prípadné takéto vzťahy, ako sa má k ním pristupovať, ako sa majú riešiť rozličné životné situácie. V tejto oblasti sa priklaniam za postupný prirodzený evolučný vývoj na základe skúseností. Áno, sú tu extrémne kritické témy ako je právo na adopciu detí registrovaných partnerov. Je lepšie keď decko má žiť v usporiadanom vzťahu, s pozornosťou a zodpovednou výchovou od partnerov, s láskavosťou oboch partnerov, so zodpovednou prípravou na život, než ako žiť v prostredí detského domova, vo svete „fiktívneho“ rodiča, nejakej vychovávateľky ktorá bude viesť jeho život do veku 18 rokov a potom „skončí“ pre iné deti? Alebo, má právo gay pre asistovanú reprodukciu „s nejakou inou“ ženou? Má lezba mať právo na „výber“ nejakého muža ktorý jej „pre vzťah“ s inou lezbou počne dieťa? V skutočnosti žiadnej žene, a teda aj lezbe, nič nebráni aby bola počatá „nejakým“ mužom ak to chcú obaja a dohodnú si pravidlá tejto „veci“. Naopak žiadnemu mužovi nebráni „počať“ s nejakou ženou ak to obaja chcú a dohodnú si pravidlá „veci“. Morálna a spoločenská stránka tohto prístupu je samozrejme jasná. Osobne si myslím že táto téma je príliš predčasná, kontraverzná a problematická aby bolo možné sa jej v súčasnosti venovať na Slovensku a priamo nesúvisí s problematikou registrovaného partnerstva ako takého. Základný zákon o registrovaných partnerstvách je možné právne prijať tak aby aspoň ten úplný základ, ohľadom základného usporiadania si životných partnerstiev, bolo možné realizovať. Preto nie je možné spájať tieto dve témy dohromady ale treba vnímať oddelene.

Občianske združenie   Iniciatíva – Inakosť

Od roku 2006 na Slovensku pôsobí občianske združenie – Iniciatíva Inakosť, ktoré združuje LGBT osoby, vykonáva sociálne, edukačné a poradenské služby, tak pre LGBT osoby a tak aj pre verejnosť. Jedným z hlavných cieľov tohto združenia je napomáhať k dôstojnému spolužitiu medzi občanmi, v spoločnosti, pri plnom rešpektovaní ľudských práv, tak aj pri plnení spoločenských a sociálnych povinností. Ich dôležitou úlohou je osvetová a informačná forma komunikácie ohľadom LGBT občanov prirodzenou, nevtieravou a slušnou formou, ukázať o čo ide a čo ponúkajú tak pre spoločnosť, ako aj konkrétne služby pre LGBT občanov. Aktívne sa usilujú o komunikáciu pri riešení konkrétnych problémových situácií v praxi. Taj aj poskytujú sociálnu rehabilitáciu, prevenciu pred sociálnym vylúčením, apelujú na výchovu a vzdelávanie na školách apod.

Tak isto veľmi aktívne sa venujú odbornej, metodickej a legislatívnej činnosti, predkladajú podnety a návrhy pre prijímanie rozumnej a spoločensky akceptovateľnej legislatívy za účelom integrácie LGBT osôb do spoločnosti na sociálnom princípe, teda na princípe prirodzeného zaradenia sa LGBT osôb na základe sociálnej integrácie.

Za dobu svojho pôsobenia dokázali vytvoriť a ponúknuť verejnosti či politickej elite veľmi koncepčne dôkladne precízne prepracované dokumenty, podnety, rôzne analýzy, pozorne zmapovaný právny stav vecí v rámci EU a pod. Majú dôkladne rozpracované v právnej paragrafovej verzii návrhy legislatívnych noriem ohľadom sociálnej integrácie – či už registrovaných partnerstiev a tak aj v mnohých ďalších oblastiach.

Čo na záver druhej časti?

Dovoľujem si čitateľovi v prvom rade poďakovať za prečítanie si celého tohto BLOGu. Ja viem, nie je to ľahká téma a veľmi ťažko sa o nej píše, tvorí rozumný racionálny text ktorý by na jednej strane nebol kontraverzný, konfliktný, ale predovšetkým sa snažil rozumnou decentnou a prirodzenou formou ukázať problematiku LGBT v dôstojnom svetle, spoločenským pochopením ich prozieb ohľadom právnej možnosti uzatvárania životných partnerstiev – registrovaných partnerstiev na princípe sociálnej integrácie, či ďalších požiadaviek pre lepšie spolužitie v spoločnosti.

Moja skúsenosť pri komunikácii so združením Iniciatíva – Inakosť bola pozitívna. Žiadne moje obavy ktoré sa bežne v spoločnosti spomínajú ohľadom LGBT osôb sa naozaj nevyskytli. Boli to normálny ľudia ktorí prejavili záujem komunikovať o sebe, konštruktívne pristupovali k diskusii, boli otvorení odpovedať na rôzne (často aj citlivé) otázky. Najväčším problémom pre mňa bolo pochopenie prečo máme v spoločnosti predsudky voči ľuďom o ktorých často máme slabé, alebo skreslené informácie a podľa toho si robíme názory. Je to vždy o ľuďoch a o tom ako sa správame v spoločnosti. V žiadnom prípade však na tomto mieste nepodporujem buzerantov, ktorí sú naozaj zlí ľudia ktorí ma vôbec nezaujímajú.

Na záver, v oboch častiach som si kládol za cieľ venovať malú pozornosť politickým otázkam a tak aj „zaťahovaniu“ politickej strany do diskusie ohľadom sociálnej integrácie LGBT osôb. V tejto veci nie je podstatné politikárčenie, ale vecný, triezvy, racionálny a uvážený prístup, obyčajná ľudská empatia, pochopenie situácie a vedeckej pravdy. LGBT občania nemajú za cieľ vnucovať prijatie registrovaných partnerstiev spoločnosti na Slovensku, a ani nechcú zlý Zákon ktorý by vyvolával zbytočné nedorozumenia. Sociálna integrácia LGBT osôb tak isto nie je téma výhrade o registrovaných partnerstvách, hoci je to jedna z najdôležitejších tiem, ale je to predovšetkým pochopenie týchto ľudí v spoločnosti a umožnenie im dôstojne a usporiadane v nej žiť, ovšem s plným rešpektovaním povinností a zodpovednosti aké spoločnosť kladie, tak ohľadom vzťahov tak aj ohľadom plnenia úloh.