zahoransky

Drahí čitatelia. Isteže pred predčasnými voľbami mnohí hľadáte články v ktorých chcete nájsť triezvy, racionálny a zmysluplný pohľad na spoločnosť, na dianie v našej krajine, vnímanie veci verejných z pohľadu slušného človeka, poctivo pracujúceho človeka. Iste i vy hľadáte odpoveď prečo podporiť túto a nie iné strany. Predkladám Vám môj pohľad, moje názory a moje videnie situácie na Slovensku, a tak aj moju voľbu, moje odôvodnenie prečo podporím tú správnu Stranu. Posolstvo, ktoré práve čítate, je zrozumiteľné a jasné – nenechajte zvíťaziť sklamanie a rozčarovanie z politiky na Slovensku. Beznádej, apatia, nadávanie, nenávisť či odpor k veciam verejným neprinesie istoty pre dôstojný život pre obyčajných ľudí. Príďte k voľbám 10. marca a voľte uvážlivo. Aj Váš hlas sa počíta.

Drahí čitatelia, v celom tomto texte pod označením obyčajní ľudia významovo nemá nič spoločné s občianskym združením p. Matoviča a ani jeho politickou stranou.

Slovensko v súčasnosti je na zásadnej križovatke dejín. Naši občania sa v predčasných voľbách budú musieť v marci rozhodnúť ako ďalej. Môžeme ísť ďalej po ceste podobného zlepenca Radičovej vlády po posledných voľbách z roku 2010. To je ale nebezpečná deštruktívna zlá cesta, kedy obyčajní ľudia strácajú istoty a nádej v dôstojný život. Starí ľudia sú prehliadaní. Rodinná politika a starostlivosť o deti je ignorované. Sociálne slabí, invalidi, regióny s vysokou nezamestnanosťou sú bez záujmu a pozornosti problémy riešiť. Alebo môžeme urobiť zodpovednú zmenu voči politike pravicového zlepenca, voči starým ojazdeným, ošúchaným politikom, voči skutočným gorilám. Tú zmenu, ktorá nás privedie v nasledujúcich 10-20 rokoch medzi krajiny vyspelej perspektívnej prosperujúcej Európy, medzi krajiny s vyspelým štandardom života v Európskej Únii. Dnes hovoríme o zmene kurzu Radičovej vlády. Dnes môžeme byť pri novom začiatku kľúčovej etapy histórie Slovenska, na začiatku dlhej a náročnej cesty ktorá nás čaká, plnej prekážok, no cesty, ktorá Slovensko privedie k úspechu. Chcem Vám ukázať, že my, obyčajní ľudia, dokážeme takúto zmenu vybojovať férovým spôsobom v predčasných voľbách.

Pred dvadsať dva rokmi, v novembri roku 1989, sme bojovali, štrngali kľúčmi na uliciach, za svoju slobodu. Ovšem zakrátko sa ukázalo, že naša krajina a jej občania, teda dolných päť miliónov obyvateľov, vstúpili do slobodného, ale drsného nemilosrdného kapitalistického sveta bez schopností v tejto tvrdej realite plne obstáť. Prednovembrová sociálna stabilita, prameniaca zo zovretosti, zdanlivej nehybnosti a ekonomickej nemennosti totalitného režimu, orientovaná na východné trhy Sovietskeho zväzu, sa v okamžiku zmenila na nový, odlišný, neusporiadaný svet, v ktorom obyčajní ľudia museli tvrdo pracovať aby mali nejaké životné istoty. Obyčajní ľudia sa museli učiť v tomto novom svete žiť, presadiť sa, uspieť. Dlhé roky pred tým žili, pracovali, vychovávali svoje deti, starali sa o svojich rodičov a starých rodičov, a zrazu sa ocitli v úplne zmenenom prostredí. Boli hodení do divokých vôd, bez vidiny majáku, ktorý by im ukázal cestu. Sociálne istoty na ktoré boli zvyknutí sa premenili na krutý boj o životnú dôstojnosť, schopnosť zaplatiť základné faktúry za najbežnejšie služby v domácnosti, holý boj o schopnosť uživiť bežnú rodinu s deťmi.

Tak ako s radosťou sme oslavovali koniec totalitného režimu, z tribún sa ozývali znešené ľudomilné slová, zaznievali sny novembra, očakávali sme lepšie zajtrajšky, vykročenie po správnej ceste k prosperite, tak zakrátko sa ukázalo že z tribún sa neozývali iba bojovníci za slobodu, mier, porozumenie medzi ľuďmi v spoločnosti, ale z mnohých sa vykľuli ľudia majúci konkrétne ekonomické záujmy na dianí po páde totalitného režimu za účelom zbohatnúť na výsledkoch desaťročí tvrdej práce obyčajných ľudí. Privatizácia štátneho majetku, klientelizmus, korupcia, tunelovanie verejných peňazí, zneužívanie sociálneho statusu ľudí v regiónoch s nízkou nezamestnanosťou sa stali pliagou doby.

Už zakrátko po revolúcii sa ukázalo, že kým sloboda slova, vierovyznania či politickej plurality sa úspešne presadilo a udomácnilo v spoločnosti, druhá tvár slobody a demokracie, sociálna sloboda, solidarita či sociálne istoty, sa čoraz viac vytrácalo z pozornosti na dlhé roky. Krutou pravdou sa stalo poznanie že 22 rokov obyčajní ľudia sa museli uskromňovať a odriekať, uťahovať opasky s vierou že už sa to zlepší a budú sa mať lepšie. Ovšem dvadsať dva rokov, rok čo rok, stúpa produktivita práce zamestnancov a kladú sa na nich vyššie a vyššie nároky. To neznamená nič iného než to, že rok od roku zamestnanci pracujú tvrdšie a tvrdšie aby mohli dôstojne žiť. 22 rokov je však dlhá doba nato aby sa občania zamysleli a reflektovali skúsenosti po revolúcii. Dnes obyčajným ľuďom chýba nádej i viera, že súčasný zvolený smer je ten správny. Neveria mnohým politikom, že môžu dosiahnuť vytúženého cieľa – kľudného a dôstojného života v slobodnej, prosperujúcej demokratickej spoločnosti. V spoločnosti, kde vládne Zákon, rovnosť príležitostí, spravodlivosť a solidarita s potrebnými, kde nájdu pomoc obyčajní ľudia v núdzi.

Politická garnitúra krajiny stratila dôveru občanov, že ich zaujíma riešenie ich skutočných každodenných problémov, či starostí o ich lepšiu budúcnosť. Obyčajní ľudia strácajú vieru v politiku pri čítaní spisu Gorila, pri pohľade na nekonečné šarvátky zlepencových strán koalície, politiky zdierajúca každý cent obyčajných ľudí, a pritom reprezentanti štátu denne rozhadzujú verejné peniaze (tvrdo poctivo vyrobené peniaze obyčajných ľudí) na predražené tendre, dohadzované kšefty spriazneným osobám či firmám, nakupujú sa zbytočné nepotrebné veci, vyhadzujú sa peniaze na honoráre pre Luciu Bílu za večierok ministra vnútra apod. Toto sa musí zmeniť.

Obyčajní ľudia neveria, že jednanie lobistov a finančných špekulantov v známom byte zo spisu Gorila im zaistí dostupnejšiu lekársku starostlivosť. Obyčajní ľudia neveria, že záchrana podnikov kde pracujú vyriešia finanční dobrodruhovia z daňových rajov či ľudia z luxusných hotelov a jácht. Obyčajní ľudia neveria že dôstojný sociálny dialóg so zamestnávateľmi je možný pri kastrácii práv odborov vďaka neoliberálnemu zákonníku práce. Obyčajní ľudia neveria že dôstojnejšie dôchodky sa dosahujú vďaka akciovému trhu súťažou ktorý z priekupníkov z virtuálnej ekonomiky vytrieska predovšetkým pre seba viac. Obyčajní ľudia na Slovensku proste už neveria, že tí nahore ešte ich vôbec zaujímajú. Teda, s výnimkou tesne predvolebného času, kedy sa všetci politici usmievajú, sľubujú, distingvovane vystupujú na mítingoch. To sa musí zmeniť.

Poďme sa pozrieť aká perspektíva obyčajných ľudí stretáva za ich tvrdú každodennú prácu, alebo, jednoducho povedané, akú perspektívu im súčasný zlepenec za poctivú tvrdú prácu ponúka. Klesajúce reálne príjmy, čo ľudovo povedané znamená zdražovanie a schopnosť menej kúpiť za tú istú sumu tvrdo zarobených peňazí. Neoliberálny zákonník práce čo ľudovo povedané znamená výpoveď bez udania dôvodu, čo najviac zbaviť možnosti sa brániť v sociálnom dialógu, možnosť vymáčknuť zo zamestnanca všetko, a potom poľahky sa ho zbaviť vyhodením z práce za čo najmenších nákladov pre zamestnávateľa. Ak niekto hovorí o racionalizácii v štátnych firmách tak to nič iné neznamená ako masové prepúšťanie poctivo pracujúcich obyčajných ľudí z práce. Singapurská stratégia, čo ľudovo povedané znamená že štát kašle na aktívne riešenie nezamestnanosti cez strategické projekty, minimálne stimuly štátu pre vytváranie nových pracovných miest pre Slovenské firmy – trh podľa nich všetko „zrovná“ – postará sa. Zlepšenie financovania vzdelávania pre ich deti za účelom zvýšenia kvality vzdelávania, čo ľudovo povedané znamená zavedenie poplatkov za denné vysokoškolské štúdium, zavedenie štandardu bezplatných vzdelávacích služieb na základných a stredných školách aby za „nadštandard“ sa vyberali peniaze. Zefektívnenie financovania zdravotníctva a odstránenie generovania dlhov nemocníc, čo ľudovo povedané znamená zníženie rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti a zavedenie úhrady za bežné (teda skoro všetky najčastejšie) operácie pre obyčajných ľudí (pokiaľ nechce pacient čakať šialene dlhé doby) a „nadštandard“. Transformácia nemocníc na akciové spoločnosti nič iné neznamená ako privatizácia nemocníc za babku predovšetkým do rúk Penty, vyvedenie peňazí určených na zdravotnú starostlivosť do súkromných fondov a finančných skupín. Zefektívnenie podpory sociálnych dávok (pod pláštikom „riešenia“ Rómskej otázky) rodinám s deťmi čo ľudovo povedané znamená zníženie sociálnych dávok pre mladé rodiny s deťmi poctivo pracujúcich rodičov, likvidovanie sociálnej podpory pre ľudí (živiteľov rodiny) ktorí stratia prácu a ďalšie rozborenie sociálnych istôt. A napokon razantná účtovná konsolidácia verejných peňazí čo ľudovo povedané znamená prudké zdražovanie cez zvyšovanie DPH prehlbujúca priepasť medzi chudobnými a bohatými. Toto sa musí zmeniť.

Banky neustále navyšujú svoje zisky z poplatkov drobných úhrad. Obyčajní ľudia platia nepochopiteľne vysoké bankové poplatky k ich reálnym platom, podstatne v horšom pomere než vo vyspelých krajinách Európskej Únie. Ceny bývania, plynu, elektriny, vodného a stočného rástli za vlády Ivety Radičovej za tak krátky čas v ťažkých časoch o 10-20 percent. Zahraniční vlastníci energetických firiem si nenechávajú pokrátiť svoje zisky. Radičovej vláda im svojou ľahostajnosťou a nezáujmom o reguláciu a kontrolu monopolov dala zelenú k plienivým útokom na peňaženky obyčajných ľudí. Svoje enormné zisky, ktoré na Slovensku vytvárajú v ťažkých časoch odvádzajú zväčša svojím zahraničným materským spoločnostiam. Je nehorázne, že bez ohľadu na zlé časy pre obyčajných ľudí zisky monopolov poskytujúce regulované služby tak enormne rastú. Kým príjmy slovenských rodín klesajú, prevádzkové náklady domácnosti im prudko rastú. To sa musí zmeniť. A to isté sa týka podnikateľského stavu, predovšetkým malých a stredných živnostníkov.

Kým pred voľbami v roku 2010 a potom po celý čas vlády Ivety Radičovej sa nepretržite rozprávalo o novej politickej kultúre, o zvyšovaní transparentnosti, povinného zverejňovania zmlúv na internete, o zavedení povinných internetových aukcií pri nákupe tovaru a služieb, skutočná realita ovšem ukázala, že tunelovanie verejných prostriedkov sa opäť stalo hlavným bodom politického záujmu zlepencovej vlády, samozrejme, v novej, oveľa sofistikovanejšej a dômyselnejšej forme. Objavenie rafinovanejšej formy ako nenápadne šikovne pod rúškom transparentnosti vyplieniť, ukoristiť z verejných peňazí pre spriaznené firmy tučné sústo, sa za zlepencovej vlády stalo základnými súťažnými podmienkami mnohých výberových konaní. Firmy s nepriehľadnou vlastníckou štruktúrou, garážové firmy, s rôznymi schránkami, účelovo vznikajúce pár dní pred podpisom obrovskej zákazky, takéto firmy opäť mali prístup do verejných tendrov a verejných zákaziek. Kým verejnosti sa zalepovali oči zdanlivým bojom s korupciou, v skutočnosti iba došlo k masovému modifikovaniu, šikovnej právnickej úprave obsahu a formy zmlúv tak aby zdanlivo napĺňali tieto nové kritéria „čestnosti“. Nová kvalita a vysoká transparentnosť verejných aukcií sa v plnej nahote ukázali pri predaji platiny. Podobne možno spomenúť prenájom budovy predsedom okresnej organizácie SDKU v Košiciach pre daňové riaditeľstvo za evidentne prudko nevýhodných podmienok s tučnou vatou, možno vratkou pre partaj. Kým obyčajní ľudia museli počítať každý cent v peňaženke, trikrát zvážiť čo kúpia aby vyžili, musia znášať nezmyselné zvyšovanie DPH, dramatické zvýšenie diaľničných známok, klesajú im reálne mzdy, tak ministri vo vláde veľkoryso rozhadzovali tvrdo zarobené peniaze obyčajných ľudí. To sa musí zmeniť.

Politiku ovládli lobisti, „experti“ všemožného druhu a „stranícky“ podnikatelia – odborníci na tunelovanie verejných peňazí. Zatiaľ čo tí ktorí krízu vládnutia po júnových voľbách spôsobili často zastávajú hlasy a názory neziskových treťosektorných organizácií a nadácií pred kamerami médií, pritom obyčajní poctivo pracujúci ľudia, stredná trieda a nízkopríjmové vrstvy trpia. Sú nútení niesť na svojich bedrách najväčšie dopady krízy. Rast ich príjmov sa zastavil. Denne ráno odchádzajú do svojich zamestnaní s obavou, že to dnes budú oni, kto sa vrátia večer domov k svojím deťom bez práce. Ich deti ťažko hľadajú svoje prvé zamestnanie. Hrozba prepadu do chudoby je pre obyčajných ľudí každodennou hrozbou. To sa musí zmeniť.

Odpor k základným európskym hodnotám a euru, spochybňovanie prínosu Európskej únie pre život obyčajných ľudí, pocit narastajúcej beznádeje a márnosti ktoré na mňa doliehajú vo všetkých mestách a dedinách kde som agitoval posilňuje vo mne to, ako je naša krajina vnímaná našimi zahraničnými partnermi. V dôsledku zahraničnej politiky vlády Ivety Radičovej nie je naša krajina vo svete brána ako vážený partner. Zlyhanie zlepenca pri rozšírení eurovalu, protieurópske postoje a pohŕdanie finančnými mechanizmami na ochranu eura, servilná bezzubá reakcia voči vláde Viktora Orbána v Maďarsku, ideologické zaslepujúce okuliare voči prosperujúcim progresívnym krajinám vo svete, zrušenie strategických projektov medzinárodného významu, to všetko poukazuje na mizernú zahraničnú politiku vedenú Mikulášom Dzurindom. To sa musí zmeniť.

Drahí čitatelia, sme na zásadnom rozcestí súčasnosti, blízkej a vzdialenej budúcnosti. Viem, že mnohí z vás prežívate zložité obdobie. Mladí ľudia po skončení štúdií si nevedia nájsť prvú prácu, rodiny s deťmi živoria od výplaty k výplate, dôchodcovia hladujú. Naša ekonomika opäť klesá do kolien pod ťarchou dlhovej a čoraz viac opäť finančnej a sociálnej krízy. Viera v čistý ekonomický liberalizmus, sila voľného trhu ktorý neznesie žiadnu reguláciu a dozor od štátu, spupná nadutosť investičných a bankových dobrodruhov, to všetko uvrhuje našu neveľkú a otvorenú ekonomiku do ťažkých časov recesie. Obyčajní ľudia túto krízu nespôsobili. Namiesto toho aby v týchto ťažkých časoch dostali pomoc, podanú ruku od štátu, nádej, istoty a dôveru pre riešenie ich problémov a výziev súčasnej doby, tak politickí spoluvinníci za dnešnú situáciu na Slovensku v pravicovom zlepenci prenášajú jej dôsledky práve na nich. To sa musí zmeniť.

Základným aspektom sporu medzi pravicovým, liberálnym a ľavicovým videním riešenia sociálnych problémov na Slovensku je diskusia o prerozdeľovaní zdrojov v okruhu verejných peňazí. Základnou premisou sociálne stabilnej spoločnosti je vytváranie takých podmienok aby obyčajní ľudia mohli žiť dôstojne, s dostupnosťou základných sociálnych služieb, s istotami v ťažkých časoch že to nebude len horšie a horšie.

Bohatí ľudia nepotrebujú fungujúce zdravotníctvo na Slovensku. Ich bankový účet hravo znesie náklady na liečbu v súkromnom luxusnom sanatóriu v Rakúsku či Nemecku. Bohatí ľudia nepotrebujú fungujúce sociálne zariadenia, domovy dôchodcov, lebo ich príjem či majetok hravo umožňuje pobyt v luxusných súkromných sanatóriách kde ich budú „obskakovať“. Bohatí ľudia nepotrebujú fungujúce školstvo pre svoje deti, lebo si vedia zo svojho príjmu zaplatiť kvalitné súkromné školy, učiteľov či diplom na univerzite. Bohatí ľudia nepotrebujú fungujúcu políciu lebo si vedia dovoliť zaplatiť osobnú ochranku a bezpečnostnú službu. Bohatí ľudia nepotrebujú rozvoj kultúry zo strany štátu lebo hravo si vedia zaplatiť návštevu koncertnej sály, galérie či divadla hocikde v Európe, či samy si vo svojej haciende zavolať na súkromný koncert umelcov. Bohatí ľudia nepotrebujú dostupné verejné športové zariadenia pre svoje deti lebo hravo si vedia dovoliť zaplatiť vlastných trénerov či športovú školu, doma vlastniť bazén či posilovňu. Bohatí ľudia potrebujú len to aby mali ďalšie a ďalšie príjmy na svoj hýrivý život.

Naproti tomu obyčajní ľudia potrebujú dôstojnú kvalitu verejných služieb. Obyčajní ľudia legitímne očakávajú že štát svojou aktívnou zodpovednou politikou bude vytvárať také podmienky a možnosti aby obyčajní ľudia mali dostupné verejné služby. Obyčajní ľudia potrebujú zodpovednú vládu ktorá venuje pozornosť riadeniu rezortov v štáte. Obyčajní ľudia potrebujú solidaritu v spoločnosti, medzi bohatými a chudobnejšími, mladými a dôchodcami, medzi zdravými a zdravotne postihnutými apod. Pre obyčajných ľudí ich príjmy a základné výdaje na životnú spotrebu nie sú iba vecou trhu lebo oni sa nemajú možnosť účinne brániť, ale potrebujú pomoc štátu pre zaistenie zodpovednej korektnej cenotvorby a cenovej stability. Obyčajní ľudia preto opodstatnene volajú po zodpovednosti štátu v spoločnosti, zodpovednom riadení a spravovaní, lebo ľudia si zaslúžia za svoju tvrdo odvedenú prácu základné istoty pre život.

Sociálna stabilita a súdržnosť žije je vo viere, že všetci ľudia sú si rovní v príležitostiach v spoločnosti, sú slobodní a že obyčajní ľudia môžu žiť lepšie. Solidarita je základný stavebný prvok modernej spoločnosti, prvok na ktorom stojí celá Európska Únia a ku ktorému sa odkazuje Ústava Slovenskej republiky. Hospodársky rozvoj Slovenska musí byť viazaný so sociálnou ohľaduplnosťou. Sociálna súdržnosť a sociálny zmier sú nutným predpokladom stabilného ekonomického rozvoja spoločnosti. Osobná sloboda znamená možnosť neobmedzene sa usilovať o rozvoj vlastnej osobnosti, o úspech a šťastie, mať právo na šťastie z každodenného života, ruka v ruke v spojení s vytváraním hodnôt pre rozvoj spoločnosti pozitívnym prínosom výsledkov vlastnej poctivej každodennej práce. Tak ako poctivá práca prináša potešenie, šľachtí človeka k pozitívnym hodnotám, ovšem sociálnej slobody ale nie je možné dosiahnuť bez dôstojného sociálneho postavenia a zabezpečenia všetkých ľudí.

Drahí čitatelia, skôr ako som začal písať tento príspevok, v prvom rade som si kládol za dôležité aby som presne reflektoval to čo prežívajú v súčasnej dobe obyčajní ľudia. Rozprávať o živote obyčajných ľudí majú predovšetkým tí ktorí samy chodia v topánkach ktoré nosia obyčajní ľudia, nesú na bedrách ťarchu akú nesú oni, aby prezentácia a výpoveď prichádzala od sebe porovnateľného človeka. Človek, predovšetkým politik, zarábajúci tisíce eur, nie je obyčajný človek, lebo ťažko môže reflektovať každodenný život obyčajných ľudí. Sám dennodenne žijem ako ostatní obyčajní ľudia preto tento príspevok je práve reflexiou obyčajného človeka tvoriaceho pozitívne hodnoty pre Slovensko.

Drahí čitatelia, posolstvo, s ktorým Vás oslovujem z pohľadu obyčajného človeka, aktívneho agitátora, rádového člena strany SMER-SD je zrozumiteľné a jasné – zanechajte sklamanie a rozčarovanie z politiky na Slovensku. Beznádej, apatia, nadávanie, nenávisť či odpor nikdy neprinesie zmenu v lepší život pre obyčajných ľudí. Naša strana, líder i jeho kolektív odborníkov, všetci kandidáti našej strany, sú dôveryhodnou voľbou pre zmenu politiky posledných 18 mesiacov – zlej a škodlivej zlepencovej vlády Ivety Radičovej pre Slovensko. Dôveryhodnosť voľby našej strany je opierajúca o úspešné výsledky poctivej tvrdej práce a správania sa počas vlády v ktorej strana SMER-SD mala silné postavenie a mohla ukázať svoje hodnoty pri riadení štátu, výsledky práce našich ľudí v časoch najväčšej krízy. Príďte k voľbám a voľte našu stranu, stranu č. 11 – SMER-SD.

Chceme pracovať pre lepší život obyčajných ľudí, dávať istoty v ťažkých časoch pre obyčajných ľuďoch. Chceme, aby na Slovensku vládla skúsenosť a rozvážnosť. Nechceme ďalší zlepenec, nechceme vidieť opäť politických prebehlíkov, avanturistov pri moci, farizejov, tárajov, volebných podvodníkov či demagógov v parlamente. Nechceme v štáte chaos, štrajky, obštrukcie vládnej moci či pohŕdanie obyčajnými ľuďmi. Chceme priniesť stabilitu, solidárnosť a jasné vedenie štátu. Chceme robiť zodpovednú ekonomickú a hospodársku politiku, chceme robiť všetky rozhodnutia v pozornom sociálnom dialógu, v sociálnej ohľaduplnosti k životom obyčajných ľudí. Sociálna demokracia na Slovensku je tou pravou zárukou základných istôt pre dôstojný život obyčajných ľudí a nádejou pre Slovensko v ťažkých časoch. Príďte k voľbám a voľte svoju dôstojnejšiu budúcnosť. Príďte k voľbám a volte sociálnu demokraciu, volte stranu č. 11, stranu SMER-SD.