zahoransky

Drahí priatelia. Práve v tomto čase, práve pred 23 rokmi sa v pamätný deň 17tého novembra roku 1989 začali písať nové dejiny, nová cesta smerovania našich krajín od totalitného komunistického režimu k slobodnej parlamentnej demokracii. Dovolím si svoj názor na to čo bol november 89 a čo sa dosiahlo. Dovolím si svoj autentický názor na túto významnú udalosť boja za slobodu a demokraciu v našej krajine.

Áno, pred dvadsať tri rokmi sme bojovali, štrngali kľúčmi na uliciach, za svoju slobodu. Bol to spontánny pohyb ľudu za zmenu, za občianske demokratické hodnoty, za základnú slobodu názoru, prejavu, vierovyznania, práva slobodne voliť v tajných priamych voľbách. Bol to pohyb za zlepšenie kvality života. Bol to pohyb so snom a očakávaniami za lepšiu budúcnosť. Bol to sen, že nová politická elita a garnitúra bude podstatne vyššej kvality, bližšia riešiť problémy ľudí, bude reprezentáciou moci zverenej ľudom. Ľudia očakávali, že politický súboj sa prenesie z ulíc a námestí, od chaosu či štrajkov, k pluralitnej diskusii v parlamentne.

Ovšem zakrátko sa ukázalo, že naša krajina a jej občania, teda dolných päť miliónov obyvateľov, vstúpili do slobodného, ale drsného nemilosrdného kapitalistického sveta bez schopností v tejto tvrdej realite plne obstáť. Prednovembrová sociálna stabilita, prameniaca zo zovretosti, zdanlivej nehybnosti a ekonomickej nemennosti totalitného režimu, orientovaná na východné trhy Sovietskeho zväzu, sa v okamžiku zmenila na nový, odlišný, neusporiadaný svet, v ktorom obyčajní ľudia museli tvrdo pracovať aby mali nejaké životné istoty. Obyčajní ľudia sa museli učiť v tomto novom svete žiť, presadiť sa, uspieť. Dlhé roky pred tým žili, pracovali, vychovávali svoje deti, starali sa o svojich rodičov a starých rodičov, a zrazu sa ocitli v úplne zmenenom prostredí. Boli hodení do divokých vôd, bez vidiny majáku, ktorý by im ukázal cestu. Sociálne istoty na ktoré boli zvyknutí sa premenili na krutý boj o životnú dôstojnosť, schopnosť zaplatiť základné faktúry za najbežnejšie služby v domácnosti, holý boj o schopnosť uživiť bežnú rodinu s deťmi.

Tak ako s radosťou sme oslavovali koniec totalitného režimu, zakrátko sa ukázalo že z tribún sa neozývali iba bojovníci za slobodu, mier, porozumenie medzi ľuďmi v spoločnosti, ale z mnohých sa vykľuli ľudia majúci konkrétne ekonomické záujmy na dianí po páde totalitného režimu za účelom zbohatnúť na výsledkoch desaťročí tvrdej práce obyčajných ľudí. Privatizácia štátneho majetku, klientelizmus, korupcia, tunelovanie verejných peňazí, zneužívanie sociálneho statusu ľudí v regiónoch s nízkou nezamestnanosťou sa stali pliagou doby. Sloboda a pluralita politického názoru sa v oboch krajinách paradoxne zvrtla na drsný nemilosrdný boj zástancov občianskej demokracie medzi sebou. Namiesto občianskeho princípu angažovanosti v prospech spoločnosti sa situácia posnula do roviny mocenského boja pri ktorom sa zakrátko popierali základné ideály novembra 89. Čestnosť, súdržnosť, dôvera a úcta z tribún námestí novembra 89 sa zmenilo na holý boj o úzke záujmy a pozície.

Občianska demokracia zakrátko neschopná reflektovať výzvy doby, zakrátko sa pod rúškom osobnej angažovanosti zriekla presadzovania hodnôt sociálnych slobôd a dialógu so spoločnosťou. Politické centrály novej demokracie (ako si spočiatku hovorili „pravičiari“) sa zmenili na pevnosti moci bez záujmu otvorenosti spoločenského dialógu. Novembrový pátos otvorenosti a dialógu k spoločnosti sa zmenilo na miestnosti so zabuchnutými dverami bez skutočného záujmu o obyčajných ľudí. Napokon nová hodnotová alternatíva reprezentovaná hnutiami občianskej demokracie prestalo reflektovať už aj samú seba. Začal zúfalý boj o zachovanie moci, osobného prežitia, s plným cynizmom k tým obyčajným ľuďom na námestiach novembra 89 ktorí do novej generácie politickej elity vkladali dôveru.

Už zakrátko po revolúcii sa ukázalo, že kým sloboda slova, vierovyznania či politickej plurality sa úspešne presadilo a udomácnilo v spoločnosti, druhá tvár slobody a demokracie, sociálna sloboda, solidarita či sociálne istoty, sa čoraz viac vytrácalo z pozornosti na dlhé roky. Krutou pravdou sa stalo poznanie že 23 rokov obyčajní ľudia sa museli uskromňovať a odriekať, uťahovať opasky s vierou že už sa to zlepší a budú sa mať lepšie. Ovšem dvadsať tri rokov, rok čo rok, stúpa produktivita práce zamestnancov a kladú sa na nich vyššie a vyššie nároky. To neznamená nič iného než to, že rok od roku zamestnanci pracujú tvrdšie a tvrdšie aby mohli dôstojne žiť. 23 rokov je však dlhá doba nato aby sa občania zamysleli a reflektovali skúsenosti po revolúcii. Dnes obyčajným ľuďom chýba nádej i viera, že súčasný zvolený smer bol ten správny. Neveria mnohým politikom, že môžu dosiahnuť vytúženého cieľa – kľudného a dôstojného života v slobodnej, prosperujúcej demokratickej spoločnosti. V spoločnosti, kde vládne Zákon, rovnosť príležitostí, spravodlivosť a solidarita s potrebnými, kde nájdu pomoc obyčajní ľudia v núdzi. Mnohé očakávania novembra 89 sa ani po 23 rokoch vôbec nenaplnili. Nemôže za to kríza posledných rokov. Môže za to chamtivosť, snaha rýchlo a ľahko zbohatnúť, ľahostajnosť k vlastnej krajine, k budúcnosti národa.

Česko či Slovensko v súčasnosti je na zásadnej križovatke dejín. Naši občania musia aj dnes rozhodnúť ako ďalej. Môžeme ísť ďalej po ceste podobného vývoja ako v posledných 23 rokoch. To bola často zlá cesta, kedy obyčajní ľudia strácajú istoty a nádej v dôstojný život. Starí ľudia sú prehliadaní. Rodinná politika a starostlivosť o deti je ignorované. Sociálne slabí, invalidi, regióny s vysokou nezamestnanosťou sú bez záujmu a pozornosti problémy riešiť. Slobodnosť vyjadrenia názoru sa uzavrelo do ulity nezáujmu. Čoskoro spoločnosť sa dostala do ulity v ktorej stráca istotu že vôbec niekoho zaujíma jej problémy.

Výročie 17tého novembra je zároveň príležitosťou a šancou sa zamyslieť nad potrebou zmeny voči politike na ktorejkoľvek časti politickej mapy. Je to príležitosť pre slobodnú reflexiu doby, súčasnosti, životnej skúsenosti, či súčasná cesta nás privedie v nasledujúcich 10-20 rokoch medzi krajiny vyspelej perspektívnej prosperujúcej Európy, medzi krajiny s vyspelým štandardom života v Európskej Únii alebo nie. Výročie novembra 89 je šanca zamyslieť sa či práve dnes nepotrebujeme byť pri novom začiatku kľúčovej etapy histórie našej krajiny, na začiatku síce dlhej a náročnej cesty ktorá nás čaká, plnej prekážok, no cesty, ktorá našu krajinu privedie k úspechu.

Áno, práve 17ty november je inšpiráciou, symbolom, že obyčajní ľudia dokážu takúto zmenu vybojovať demokratickým spôsobom. Práve 17ty november je deň kedy si uvedomujeme že sloboda nikdy nebola, nie je a ani nikdy nebude zadarmo. Práve v 17ty november vidíme že boj za zmenu, za ľudskú dôstojnosť, za súdržnosť v spoločnosti, za dosiahnutie vôle ľudu, je nutné prejavovať občiansky názor a postoj v spoločnosti. Práve v 17ty november cítime tú silu ktorú mali a ukázali mladí ľudia na pamätnej manifestácii v Prahe – manifestácii za slobodu, za práva ktoré dnes berieme ako úplnú samozrejmosť. Práve v 17ty november vidíme ako veľmi je dôležité rok čo rok reflektovať ideály a hodnoty tých pamätných dní kedy sa začali písať súčasné dejiny našej krajiny oslobodené od pút totalitného režimu.