zahoransky

Mnohí čitatelia prejavili a prejavujú záujem o dobrý a zrozumiteľný článok ohľadom aktuálnych problémov vo svete, o tom prečo stále na nás straší kríza a dlhy. Prečo zlyhávajú monetárne systémy? Prečo sa krajiny zadlžujú a bez dlhov nevedia fungovať? Prečo euro má toľko problémov a ako ich riešiť? Zaiste je dobré aby som na túto tému napísal zrozumiteľné články, aby som čitateľom priblížil aspoň trošku o čo ide – kde je problém, a čo s tým.

V tejto tretej časti predkladám „vymyslený“ príbeh zázračnej tlačiarni na peniaze – prečo je to veľmi zlá vec. V ekonómii alebo finančníctve existuje plno príbehov demonštrujúce určitý jav podané v zrozumiteľnej ľudovej forme. Podobne do tejto skupiny patrí aj tento príbeh ukazujúci podstatu denominácie (prudkého znehodnocovania, devalvovania) peňazí. Je to pekný príbeh v tom, že naraz sa dá ukázať veľa aspektov vo forme „rozprávaného“ príbehu často využívaného na školách pre deti. Kto je skutočným autorom príbehu je podobne ako v ostatných prípadoch často nezistiteľné, keďže tak „zľudoveli“ až dnes už ťažko to ide zistiť. Tak isto existuje veľa verzií príbehu.

Príbeh o zázračnej tlačiarni na peniaze

   Raz v stredoveku, jeden kráľ po mnohoročnom vedení vojen, požičiavaní si peňazí na delá, kone, žold vojakov, zistil že jeho kráľovská pokladnica je úplne prázdna a dlhy snáď nemajú ani konca. Kráľ nevedel čo robiť, lebo veritelia chodili čoraz viac a viac že nedostali zaplatené za to či ono. Zvýšiť dane ľudia ťažko prijmú, zobrať šľachte majetky je prakticky nemožné a chudoba nemá už čo dať. Kráľ premýšľal ako z tejto záludnej situácie von.

   Kráľa napadla veľmi originálna myšlienka. V tej dobe sa už používali papierové peniaze (bankovky) – papieriky vďaka ktorým bolo veľmi ľahké zameniť (kúpiť či predať)  tovar. Povedal si, veľmi by som potreboval na splatenie dlhov veľa, veľa takýchto papierikov. Povedal si, ak bude tlačiť úplne nové papieriky, pomôže si. Ak sa nikto o tom nedozvie a všetci dodržia mlčanlivosť, nikto na to nemôže prísť a v jeho pokladni zaraz bude hojnosť.

   Zobral niekoľko väzňov ktorým vytrhol jazyk (jeden z trestov v stredoveku) a zavrel ich na tajnom mieste. Poveril svojich najspoľahlivejších a najdôvernejších ľudí aby strážili výrobňu na peniaze. Väzni nikdy nesmú von a oni nesmú nič povedať – inak prídu o hlavu. Vyrobené peniaze treba predsa „legalizovať“ aby nikto na nič neprišiel. A tak ho napadlo, predsa to musí byť príjem pre kráľovstvo. Ak ich „dostane“ tak potom môže rozdeľovať. Tak si povedal, nech sa to zapíše ako prichádzajúce dane z rôznych oblastí jeho kráľovstva.

   A hľa, kúzlo začalo fungovať. Spočiatku vytlačené peniaze z ničoho mu pomohli so splácaním dlhu. Prišiel prvý veriteľ a dal mu papieriky ako splátku za dlh. Ten ich vzal a niečo si za ne v kráľovstve kúpil – koňa, nástroje k práci, alebo odniesol si ich domov. Prišiel druhý veriteľ a urobil to isté. O pár dní prišli za kráľom prosby aby dal usadlíkom lebo oheň im všetko spálil. Potom prišli roľníci aby im pomohol lebo úroda bola slabá, choroba vyhubila dobytok apod. Kráľ vzal z pokladnice a dal im práve vyrobené papieriky. Všetci sa zaradovali že kráľ je tak žičlivý, vypočul si ich priania a pomohol im. Všetci zrazu mali kráľa hneď oveľa radšej, lebo pomohol tu i tam. Kráľovstvu sa začalo hneď lepšie dariť. Kráľ sa zaradoval ako to fantasticky funguje. Kráľ čudoval sa, prečo to nikoho pred ním vôbec nenapadlo. Ak to tajomstvo bude dokonale utajené, čo sa zlé môže stať?

   V obehu začalo byť čoraz viac a viac peňazí ktoré neboli ničím kryté – žiadnym zlatom, korením, úrodou, tovarom – ničím. Boli to peniaze zo vzduchu. Ľudia zrazu mali v peňaženke viac a viac peňazí – papierikov. Vôbec netušili o čo ide – prečo zrazu sa tak „darí“ hoci pred rokom či dvoma nevedeli jednu mincu vo vrecku nájsť? Zrazu si mohli kúpiť viac, zaplatiť staré dlhy, požičať si viac apod.

   Ako bolo viac peňazí, kupec na trhu začal premýšľať. Ak majú ľudia viac peňazí, predsa môžem za svoj tovar pýtať viac a ja viac zarobím. Druhý kupec povedal, ak iní pýtajú viac, tak aj ja môžem opýtať viac lebo ľudia majú veľa papierikov – prečo by som mal ja predávať tak hlboko „pod cenu“? Zrazu začali rásť ceny. A aj ľudia začali viac zarábať lebo za tú istú prácu dostali viac a viac papierikov.

   Bežným ľuďom sa to celé páčilo, lebo zrazu sa začalo všetkým „dariť“. Ovšem, kráľovstvo prosperuje vtedy keď vie veľa vyrobeného predať v inom kráľovstve a lacno doviesť to čo sa v našom kráľovstve nedá vypestovať, nevyrába lacnejšie apod. A tu zrazu nastal problém. Roľník zo susedného kráľovstva pred rokom za predaj 10 sliepok dostal povedzme 30 papierikov no teraz za ne si už v kráľovstve vie kúpiť iba 5 sliepok. Vidí, že všetko na trhu je akosi „pridrahé“. Za peniaze z minulosti akosi nejde poriadne nič kúpiť. Odišiel domov bez toho, aby nakúpil.

   Druhý kupec, ktorý predával svoje výrobky a zároveň nakupoval tovar pre svoju rodinu, zrazu taktiež sa čudoval čo sa deje. Prišiel na trhovisko, rozložil svoj stánok s výrobkami. Domorodci zakrátko všetok jeho tovar kúpili a zaplatili. On sa potešil, lebo dostal peniaze aby si mohol ísť nakúpiť čo potrebuje. A hľa, zistil, že akosi má primálo peňazí lebo za ne nejde nič poriadne kúpiť – všetko pridrahé. Zamyslel sa, chodím tu už dlhé roky a ceny boli ako tak stabilné. Povedal si, že je to jeho chyba – predával príliš lacno pod cenu (iní obchodníci vedia predať „draho“) a tak nezarobil peniaze aby si nakúpil čo potreboval.

   Správa o raste cien sa rozniesla do ďalších kráľovstiev – miest s veľkými tržnicami. Každé kráľovstvo potrebuje nakupovať tovar z cudziny – oceľ na meče, drahé kovy, potraviny pre ľudí … A zrazu, na trhovisku v inom kráľovstve predajcovia začali pýtať za svoj tovar podstatne viac lebo vedeli, že keď prídu s peniazmi do tohto kráľovstva nebudú vedieť za tie isté peniaze veľa nakúpiť. Kráľovskí kupci samozrejme začali zjednávať – ponúkať nižšiu a nižšiu cenu – veď na trhovisku sa úplne bežne cena zjednáva. A tu zrazu, predajcovia nie a nie predať za malú hodnotu papierikov. No kráľ nakázal kúpiť to i tamto a tak museli kúpiť za draho – ovšem kúpili málo vecí čo mali. Prišli domov a povedali čo sa stalo. Kráľ sa nahneval a dal ich do žalára – že ho chceli okradnúť. Tak tam poslal iných kupcov. Lenže aj tí sa vrátili so skoro prázdnymi karavánami … 🙂

   Ako čas plynul, papierikov bolo čoraz viac a viac v obehu a dostali sa do reálnej ekonomiky čoraz viac a viac. Zrazu kráľ zistil, že naraz treba pracovať s priveľa papierikmi malej hodnoty. Začal tlačiť papieriky s vyššími hodnotami – aby sa lepšie a ľahšie platilo. A tu zrazu v iných kráľovstvách prestali mať záujem o papieriky nášho kráľa – chceli niečo cenné ako zlato, striebro, korenie, niečo čoho je pomerne málo alebo nie je ľahko dostupné. Kráľovskí kupci prišli za zlatníkom vo svojom kráľovstve a chceli aby im predal zlato. A ten im povedal –  nemám zlato, lebo ho nemôžem za svoje peniaze vôbec kúpiť. Nikto ho mu nie je ochotný predať. Kráľovskí kupci si povedali, počkaj keď to povieme kráľovi že nechceš predať vlastnému kráľovi zlato … Ten iste ocení jeho oddanosť k nemu 🙂

   Kráľovskí kupci sa pobrali do susedného kráľovstva lebo sa dopočuli že tam zlatník má veľa zlata. Tak sa vydali na cestu. Prišli a zistili, že majú veľký problém. Ponúkli zlatníkovi že kúpia uncu zlata za 1000 (jednotiek napísaných na papieriku). Zlatník tak lacno odmietol čokoľvek predať. Kráľovskí kupci povedali 2000. A zlatník odmietol. Ponúkli 3000, potom 5000 a zlatník stále nemal záujem predať. Kráľovskí kupci si povedali, toto je nejaký zlý zlatník a išli k inému. Tam ponúkli najprv 3000. Ovšem aj ten druhý nebol tak lacno ochotný predať. Ponúkali 5000, potom 10 000, potom 20 000 a stále nikto nebol ochotný zlato predať.

   Zakrátko sa o tom dopočuli na trhovisku všetci, že kráľovskí kupci ponúkajú stále viac a viac za uncu ale nikto nie je ochotný im zlato predať. Samy videli že niečo je zlé, lebo stále u nich rýchlo ceny rastú a rastú a po odstupe času za tie isté peniaze nejde skoro nič kúpiť. Zakrátko kupcom z tohto kráľovstva nechcel nikto nič predať alebo žiadal od nich zlato, platidlo svojho kráľovstva, úrodu apod. Kupci sa vrátili ku kráľovi a povedali mu čo sa stalo. Kráľ nechápal čo sa deje, veď tak pekne to začalo, tak všetci boli radi a začalo sa dariť. A teraz? Ľudia sú čoraz nespokojnejší, revolta stúpa, hrozia štrajkom.

   Obyčajní ľudia postupne čoraz viac a viac zistili, že s peniazmi je niečo veľmi zlé. Potrebujú predať dom a dostanú zaň tak málo, že za tie peniaze ani v kráľovstve poriadne nejde nič kúpiť. Chýbajú pre život veľmi dôležité veci – nejde kúpiť kone, oceľ na nástroje pre prácu na poli. V susednom kráľovstve tie papieriky vôbec nechcú. Tam sa ako tak darí kým tu všetko padá dole vodou. Nikto zo susedných kráľovstiev nemá záujem tu prísť, ani sezónny robotníci či drobní živnostníci ktorí tu kedysi chodili. Zrazu sú chudobní (na mizine) aj tí ktorí dovtedy boli ako tak majetní (mali gazdovstvo) a čo je horšie, rozrástol sa hlad – nebolo za čo kúpiť chlieb. V rukách boli obrovské sumy v papierikoch, ale za ne sa nedal kúpiť ani kôrka chleba …

   Hlad ľudí doviedol k tomu, že sa zbúrili. Vyhnali zlého kráľa z kráľovstva. Keď obsadili palác tak prišli na to, prečo taká obludná bieda nastala. Prečo sa to stalo. Našli obrovskú továreň na peniaze ktoré nemajú žiadnu hodnotu. A tu si mudrci uvedomili – bez práce nemôžu byť koláče. Tlačiareň na peniaze je vždy lákavé mať ale veľmi zlé ju používať ako to robil niekoľko rokov zlý nezodpovedný kráľ.

Prečo je tlačiareň na peniaze zlý nápad?

   Mudrci po zistení čo všetko sa za tie roky dialo, po pozretí všetkých účtovných kníh, vypočutí účtovníkov, zistení podvodov a manipulácii s hodnotou peňazí, došli k záveru, že obyčajným ľuďom treba povedať pravdu – vysvetliť čo sta stalo aby sa táto chyba viac neopakovala. Mudrci prišli do miest a dedín a ľuďom povedali – tak ako najprv treba pole obrábať, zasiať, kypriť, zalievať a potom žať, tak aj peniaze treba zarobiť (vyrobiť hodnotu a vedieť predať), ušetriť a investovať, aby mali dlhodobo svoju hodnotu. Mudrc obyčajným ľuďom povedal, oheň je dobrý sluha ale zlý pán. Peniaze slúžia na zámenu (reprezentáciu sily hodnoty) ale sú zlý pán keď sa robia zo vzduchu či nadarmo bez reprezentujúcej hodnoty.

   Príčinou straty hodnoty bolo to, že ekonomika pri zvyšujúcej sa finančnej zásobe peňazí sa snažila vyrovnať hladinu rastom cien. Bol to prirodzený proces aby reálne ceny odzrkadľovali hodnotu tovaru k cenovkám (peniazom). V dnešnej dobe tomu hovoríme inflácia. Ak priveľa peňazí sa tlačilo, prerástlo to kritickú medzu a potom nastal tak veľký tlak na rast cien (hyper veľká inflácia), že hodnota majetku reprezentovaná peniazmi prudko klesala.

   Z histórie máme veľa príkladov kedy papierové peniaze v Európe „skrachovali“ a musela nastať obrovská výmena peňazí (škrtanie núl). Najznámejším príkladom je Weimarská republika vo vtedajšom Nemecku kde po prvej svetovej vojne došlo k tak strašnej veci. Tlačili sa peniaze tak rýchlo, že finančný (monentárny) systém sa úplne zrútil.

   V článku o čínskom zlatníkovi si iste spomeniete na to, ako bankár vyrábal peniaze z ničoho aby ich požičiaval. Ak bola hodnota zlata a tovaru väčšia ako bola vtedajšia finančná zásoba tak dochádzalo k monetarizácii (speňaženiu) produktu (hodnoty vecí). Peniaze boli stále kryté niečím vyprodukovaným kým v tomto prípade bolo v obehu neúmerne veľa ničím nekrytých peňazí. Inflácia (rast cien) sa snažila vyrovnať túto nerovnováhu – hoci tajomstvo kráľa bolo utajené celú dobu jeho vlády.

   V monetárnych systémoch dochádza k pridávaniu peňazí do finančnej zásoby, ovšem sú tu dve prístupy – sterilizované a nesterilizované operácie. Ak sú nejaké peniaze („papieriky“) bez hodnoty („špinavé“ bez krytia) tak treba ich nahradiť „novými“ čistými peniazmi. Centrálna banka to robí tak že zvýši finančnú zásobu vydaním nových peňazí ktoré požičia spoľahlivej banke aby ich zhodnotila. Následne, postupne odoberie zlé (toxické) aktíva z finančného trhu aby celková finančná zásoba bola zachovaná. Tomu sa hovorí „ozdravný“ proces meny. Pri nesterilizovanej operácii dochádza k čistému tlačeniu peňazí – pridajú sa na do zásoby, dajú sa bankám na používanie a hotovo.

   V dnešnej dobe je to veľmi aktuálne pri pohľade na monetárnu politiku v EÚ (euro) a USA (dolára). Kým ECB (európska centrálna banka) sa maximálne usiluje o ozdravenie papierikov eura robením sterilizovaných operácií, tlačí vlády aby robili reformy štátnych výdavkov, škrty aby sa čo najviac vyrovnali štátne rozpočty, aby sa reformovala štruktúra ekonomiky, robila rekapitalizácia bánk aby disponovali čistými „zdravými“ bankovkami, situácia v USA je úplne odlišná. Ich centrálna banka (FED) mesiac čo mesiac tlačia obrovské sumy peňazí (85 miliárd dolárov) už niekoľko rokov. Áno, USA v súčasnosti majú rast ekonomiky o viac než 2 percentá viac ako Európa, ovšem monetarizácia rastu cez tlačenie peňazí spôsobuje práve to čo sa stalo kráľovi – denominalizácia dolára. Hoci prehlasujú že s tým čoskoro prestanú, obávam sa, že je to len určitý bluf. Štruktúra ekonomiky USA je postavená zásadne na vojenskom priemysle, na obrovskom počte vojakov, úradníkov, kým reálna ekonomika je hlavne na službách. Deindustrializácia znamenala, že výroba sa presúvala mimo USA.

   Hoci má Európa veľmi veľa problémov, vidíme tu veľmi solídnu snahu o riešenie problémov, kým v USA jedna bublina strieda druhú lebo práve posledné bubliny boli spôsobené masívnym tlačením peňazí FEDu – bolo dané v obehu obrovské množstvo veľmi lacných peňazí. Obávam sa, že skutočná monetárna kríza vypukne práve krízou dolára. Žiaľ, dolár ako rezervná mena paradoxne bude škodiť všetkým lebo rezervné aktíva v bankách stratia hodnotu. Hoci to bude tlačiť na devalváciu aj iných mien, úsporné opatrenia či vyššie dane, obmedzenie prístupu k úsporám, základné fundamenty v Európe (eurozone) sú skôr zdravé a životaschopné a po druhej vlne krízy bude možné naštartovať udržateľný zdravý rast – na rozdiel od USA. Obávam sa, že tak ako v príbehu kráľovstva prudko schudobneli obyčajní ľudia monetárnym krachom, je pravdepodobné že aj USA si bude musieť tým prejsť.

   Prečo je teda tlačiareň na peniaze veľmi zlá? Preto, lebo je to nebezpečný nástroj na ničenie hodnôt, zakladajúci morálny hazard (mravnú biedu), prepad životnej úrovne a chudobu celej spoločnosti. Zakončím tento článok legendárnym výrokom Tomáša Baťu o kríze z roku 1932 ktorý zároveň veľmi krásne doplňuje tému tohto BLOGu:

„Přelom hospodářské krise? Nevěřím v žádné přelomy samy od sebe. To, čemu jsme si zvykli říkat hospodářská krise, je jiné jméno pro mravní bídu. Mravní bída je příčina, hospodářský úpadek následek. V naší zemi je mnoho lidí, kteří se domnívají, že hospodářský úpadek lze sanovati penězi. Hrozím se důsledků tohoto omylu. Při sanaci tohoto druhu nastává „přelom krise“ tehdy, když sanovaný podnik nebo stát nemá ani haléře, když je zadlužen do bezectnosti, když klesl na úroveň divocha. Teprve na tomto stupni nastává přelom. Je to ctnost prázdných kapes. Jsme příliš bohatí, než abychom byli blízko takového přelomu, k němuž nás mnozí – i velmi ušlechtile cítící lidé, zvou. Máme ještě dosti času obrátiti. V postavení, v němž se nacházíme, nepotřebujeme žádných geniálních obratů a kombinací. Potřebujeme mravního stanoviska k lidem, k práci a veřejnému majetku. Je třeba uchopiti věc za oba konce: negativní i positivní. Co dělat – co nedělat? Nedělat to, co vrhlo na pokraj bídy a bankrotu mnoho evropských zemí. Dělat pravý opak toho. Nepodporovat bankrotáře, nedělat dluhy, nevyhazovat hodnoty za nic, nevydírat pracující. Dělat to, co nás pozvedlo z válečné bídy: pracovat a šetřit a učinit práci a šetření výnosnější, žádoucnější a čestnější nežli lenošení a mrhání. Máte pravdu, je třeba překonati krisi důvěry. Technickými zásahy, finančními a úvěrovými ji však překonati nelze. Důvěra je věc osobní a důvěru lze obnoviti jen mravním stanoviskem a osobním příkladem.“